Ako som prišiel na svet

Celé sa to vlastne začalo tým, ako sa moji rodičia zoznámili, ale to by som siahol ďaleko do minulosti. Ja sa vrátim len o devätnásť rokov dozadu, do dňa keď som uzrel svetlo sveta. Ten deň sa nezačal nejako extra. Začal sa ako každý deň ránom. Úplne obyčajným ránom. Bolo piatok ôsmeho januára. Vonku snežilo a fúkal silný vietor. Rozdiel od ostatných dní bol v tom, že moja mama nebola v pohodlí u nás doma, ale v nepohodlí v nemocnici. Dôvodom bolo to, že čakala na cisársky rez. Niežeby sa vyskytli nejaké komplikácie, to nie. Dôvod bol v tom, že moja povestná lenivosť za začala ešte skôr ako som sa narodil. Proste sa mi nechcelo von. Pôvodne som sa tu mal zjaviť ešte na Vianoce, ale čo vám budem hovoriť. Povedzte sami, komu by sa chcelo narodiť sa do takej zimy. No tak ma museli vytiahnuť násilím. Ale to by som už predbiehal. Takže naspäť.
Je piatok, vonku zima a rodičia nervózni. Aj vy by ste boli, keby váš lenivý syn pretiahol svoje vlastné narodenie o štrnásť dní. Za mamou prišiel doktor, pýtal sa jej ako sa má a tak ďalej. Pravdepodobne sa rozprávali aj o niečom inom, asi ako
sa budem volať, čo asi zo mňa vyrastie, ale veľa toho neviem, veď predsa, bol som vo vnútri mamkinho brucha, takže som toho veľa nepočul. V tom čase som si tam
tak lebedil a posledná vec, ktorú som čakal bola to, že sa o pár hodín narodím. Veď
preto ma to aj tak prekvapilo. No a keď sa malá hodinová ručička posunula o niekoľko čiaročiek ďalej, šou bola pripravená na svoj začiatok.
Ešte než sa to začalo priletel otec v stavbárskych montérkach zo stavby a celý špinavý od malty a kadejakého iného stavebného materiálu. Doktor ho ani len k mame nechcel pustiť, dokiaľ sa neumyje. No a keď už bol tatko aspoň o polovicu čistejší, tak sa to začalo. Mamu presunuli do operačnej miestnosti a zhŕklo sa okolo nej zopár doktorov, kompletne zahalených v bledo-zelenom. Netrvalo dlho a takmer absolútne ticho prerušil môj hlasný krik. Už od narodenia som mal silný hlas. Pýtate sa, prečo som tak kričal? No presne si to už nepamätám, ale pravdepodobne som nadával na doktorov, prečo ma vyťahujú z môjho príjemného teplého príbytku.
Keď som sa konečne upokojil, odviedli ma do akejsi miestnosti, kde bolo plno mne podobných. Ale ešte predtým ma zabalili do akejsi bielej perinky. Na ňu som sa sťažovať nemohol, bola pohodlná a mäkká, tak som si v nej trocha zdriemol. Neskôr som sa zobudil na to, že som strašne hladný. Začal som zase hulákať, aby mi doniesli niečo pod zub, ale namiesto toho prišla sestrička, naložila ma na akýsi vozík, spolu s ostatnými nespokojnými novorodencami. „No super,“ povedal som si, „kam ma zase vezú?“ Našťastie ma sestrička odviezla len k mojej mamke. Tá bola celá šťastná, že ma vidí a tiež poznala skvelý liek na môj hlad. A tak, keď ma nakojila, chvíľku ma ešte držala v náručí a vyzerala ako najšťastnejší človek na svete. Aspoň teda myslím, pretože som vtedy zase zaspal.

O pár dní pustili mamu a mňa z nemocnice a ja som po prvý krát v živote uzrel svet zvonka. „Fíha,“ povedal som si, „ten je ale veľký. Čo v ňom budem len robiť? Snáď v ňom dokážem niečo veľké. A možno raz aj napíšem príbeh o tom ako som sa narodil.“