S prakitkou zenu som sa po prvýraz stretol niekedy okolo mojich 14 rokov života. Bola to súčasť tréningov karate pre pomocných trénerov. Sedieť 20 minút na vankúši mi vtedy prišlo nekonečne dlho a zbytočne. Nebolo vtedy v móde sa ponosovať, tak sme to všetci potichu držali a v duchu čakali kedy to už skončí. Neskôr prišiel prvý zlom. V Modre sa organizovalo zenové ústranie školy Kwan Um a naši tréneri meditovali zopár starších žiakov aby sa pridali. Nechcel som o niečo také prísť keď už išli aj ostatní, tak som sa pridal. Ešte som netušil, čo všetko ma čaká. Bol to pre mňa iný svet, skoré vstávanie, ranné poklony, jedenie zo 4 misiek, pol a viac hodinové sedenia a pre zen veľmi charakteristické kong-anové rozhovory, po ktorých som aj zabudol svoje meno :) Po tomto zážitku prišiel nečakan ďalší. Hneď po ústraní mse totiž mali týždnové karate sústredenie. Na moje prekvapenie som zistil, že zrazu mi to karate ide lepšie, rýchlejšie rozumiem technikám a sedenie 20 minút mi ubehlo ako voda. Vtedy som si povedal, že to musí mať na svedomí určite zen. Začal som ho teda viac študovať.
Z odstupom času si teraz uvedomujem, aký to malo vplyv v jendotlivých obdobiach. Keď v škole prišli skúšky bolo potrebné vstrebať veľa látky naraz. Zistil som, že sa mi oveľa ľahšie dá skoncentrovať a myseľ neubieha po každej vete k činnostiam, ktoré by som radšej robil ako učenie. Po dlhých hodinách učenia zasa krátke sedenie na vankúši zrelaxovalo aj myseľ a mal som pocit, že sa to akoby samo ukladalo a vytvoril sa voľný priestor v hlave, ktorý som potreboval. Samozrejme som striedal s učením aj tréningy karate, ktoré veľmi pomáhali prepnúť myseľ na niečo iné. Keď som mal plnú hlavu a akurát tréning nebol, stačilo si aj na pár minút sadnúť a stíšíť sa. Všetko sa potom akoby zdalo jasnejšie. Keď som si aj toto uvedomil, zistil som, že to je výborná vec, keď potrebujem spraviť správne rozhodnutie. Aj mldaý človek sa už stretáva s tým, že “každý od neho niečo chce” a začína mať plnú hlavu povinností.
Keď je hlava ako rozbúrené more veľmi ťažko sa rozhoduje a hľadá správne riešenia. Rovnako ako sa učíme v škole používať myseľ na memorovanie, môžeme ju začať trénovať aj na spôsob stíšenia myšlienok. Je to ako keď chodíme do posilky trénovať telo, kde potom trénujeme svoju myseľ. Vieme, že si môžeme dať relax vo wellness, ktorým doprajeme teľu oddych, vieme však ako dopriať podobný oddych našej mysli? Pozeranie televízie, počítača, mobilu, knihy nás opäť obklopuje ďalšími impulzami. Preto by sme mali hľadať aktivity, ktoré našu myseľ vedome upokojujú. Pre mňa osobne jedna z najefektívnejších metód je proste tichá meditácia v sede. Tak ako môže byť ranný 10 minútový beh našou bežnou súčasťou života, rovnako to môže byť aj krátka meditácia, nemusí to byť nič špeciálne. Naučme sa pracovať s tým, čo už máme. Nemusíme čakať, kým budeme “dospelí” aby sme mohli meditovať. Keď budeme dospelí budeme riešiť iné dôležité otázky a práve pomocou nášho spoločníka meditácie môžeme ľahšie hľadať odpovede. Navyše zen nás učí spoločnej praxi a spoločnej akcii, čo je tiež veľmi prospešné v období keď sa človek “hľadá”. Pozornosť voči ostatným a pozorovanie svojho správania v skupine môžu byť veľkými učiteľmi počas tohto hľadania a formovania sa.
Človek potrebuje túto spätnú väzbu z okolia, pozrieť sa do zrkadla, ktoré mu každý nastavuje. Naše ego potom nemusí toľko “trpieť” ako si myslíme. Prospeje to už nám mladým a čím skorej si z meditácie spravíme bežnú súšasť života, tým väčšie plody zožneme v dospelosti :) Napokon sa možno začneme pýtať ako to celé môže pomôct tomu svetu.
