"Dej je zobrazením činu."
Jedna z úvodných definícii príbehu a jeho rozprávania ktorú nachádzame v Aristotelovej Poetike. Inými slovami, príbeh je konanie postáv, nie je to nič iné. Dej vychádza z konania postáv a vzájomnej interakcie ktorá reaguje, buď na vzniknutú situáciu, alebo na konanie druhej postavy. Príbeh a svoj charakter nám odhaľuje postava svojím konaním, pretože je súčasťou nejakej udalosti ktorá sa jej pred našimi očami práve deje a ktorú práve prežíva a vďaka svojmu konaniu vytvára príbeh.
Ak hľadáte ten príbeh niekde inde, nikdy ho nenájdete.
Dialóg nám dej nikdy nevytvorí.
Druhých, tak ako filmové postavy spoznávame vďaka ich konaniu ktoré vidíme na plátne.
A pri tomto poznaní vzniká celý problém slovenského filmu od jeho samotného akademického začiatku, od samotnej existencie VŠMU FTF. Možno tým ešte zásadnejším problémom je to, že hoci pedagógovia a "filmári" poznajú Aristotelovu poetiku, poznajú Freytagovú dramatickú krivku a možno aj počuli o overenej fabuly "Tvar príbehu" ktorú predstavil novodobému svetu Kurt Vonnegut a povedia si, "áno trojaktovka, to poznáme", ale neaplikujú to do reality (v skutočnosti trojaktový príbeh neexistuje, body obratu sú samostatné časti, takže tých aktov máme 5 - viď Shakespeare).
Ak sa zamyslíme nad názvom FTF - filmová a televízna fakulta, tak by sme sa mali zamyslieť nad tým, kde v praxi je tá filmová, keď 95% absolventov VŠMU FTF skončí v televízii, tí šikovnejší skončia v reklame a len 0,01-0,00% sa filmom naozaj aj živia.
Ak to tak nie je, prečo ich ja ako človek neabsolvent a človek ktorý nedokončil filmovú školu stretáva v televízii ako svojich kolegov? Kde urobili súdruhovia za války chybu?
Bez kontaktov ktoré majú na Slovensku by v Hollywoode asi tak dlhú kariéru nemali.
Prednáška Kurta Vonneguta o tvare príbehov (celkovo existuje iba 6 základných príbehových tvarov). Podobne ako v hudbe existuje 7 tónov ktoré sa ustavične opakujú, nikdy ste však nemali pocit že by to skladateľov hudobne limitovalo.
Ak sme pozorným divákom, zistíme že slovenský film (slovenskí tvorcovia) nie len že nenasledujú a neaplikujú overené postupy "storytellingu" ale snažia sa vymyslieť koleso. V istom zmysle sa im to už podarilo vytvorením "sociálnej drámy" ktorá je naozajstným produktom slovenských tvorcov a na ktorú môžu byť právom hrdí. Tento ich subžáner nemá expozíciu, konflikt, nemá konanie postáv, má len scény ktoré idú za sebou a postavy v ňom majú nefunkčné vzťahy a žijú v akomsi šerosvite. To je overená šablóna slovenského filmu posledných 30 rokov. A tam spadajú takmer všetci naši známi tvorcovia.
Odkiaľ sa tento problém slovenského filmu vzal?
Odpoveďou sú filmové nové vlny ktoré vznikli vo Francúzsku a Taliansku v 60 rokoch a ktoré zásadným spôsobom našich "filmárov" ovplyvnili a ktorí do dnešných dní učia na akademickej pôde študentov film a produkujú svoje filmy v tomto duchu. Jean Luc Godard a jeho okrídlená veta "film musí mať úvod, jadro, záver. Ale nie nutne v tomto poradí." dokonale vystihuje experimentálnosť a opustenie klasických storytellingových postupov ku ktorým sa hlásila aj celá "filmárska nová vlna" vo vtedajšom československu a táto mentalita je tu prítomná do dnešných dní. "Zlatá šedesáta je mŕtva."
Azda jedinou výnimkou v historickom kontexte bol Ján Kadár a jeho Obchod na Korze ktorý do veľkej miery nasledoval princípy storytellingu. Príbeh tohto filmu poznáme. Jeho úspech ani to poznanie od Jána Kadára nemá však v našich končinách ideového pokračovateľa. Fotky z odovdzávania Oscara nevysia na stenách VŠMU FTF, nevíta vás ani plagát tohto filmu keď vojdete do ich priestorov. Nehovorí už to samé za seba? Nehovorí to o tom čo je pre ľudí z VŠMU FTF naozaj dôležité, o ich mentálnom svete? Hlavne že máme Igricov a Slnká v Sieti...
Dráma Obchod na korze bola zaradená do rebríčka "1001 filmov, ktoré by ste mali vidieť pred smrťou", zostavenom filmovým kritikom a producentom Stevenom Schneiderom.
Snaha tohto článku je v tom, aby sa slovenský film vrátil k old schoolu plného funkčných princípov a úplne zabudol na new wave a tvorcov 60 rokov európskeho filmu. K old schoolu ktorý ho nikto nikdy nenaučil, ktorý tu nemal nikdy tradíciu a ktorý je v našich končinách rozpoznateľný len vo vodách divadla a jeho klasických dielach.
Hitchcock a jeho príklady prekvapenia a napätia:
Šesť zlatých otázok dobrého storytellingu:
O kom to je?
Čo tá postava chce? (konkrétna vec)
Prečo to nemôže mať? (kde to vázne?, prekážka)
Čo s tým tá postava chce urobiť?
Prečo jej riešenie problému nefunguje?
(kde robí chybu, kde je jej slabina?)Ako to skončí?
Princípy dobrého storytellingu.
"Ak chcete happy end, to samozrejme záleží na tom, kde zastavíte svoj príbeh." Orson Welles
Šesť základných príbehových tvarov podľa Kurta Vonneguta:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
Niekoľko známych filmových príbehov:
Titanic, Godfather, Nemo - Man in a hole - človek v jame príbehová štruktúra. Mám, stratím, znovu získam.
Mám Nema, nemám Nema, znovu mám Nema.
Z horšieho do lepšieho. Tangled. Na vlásku
Z lepšieho do horšieho: Vlk z Wall Street
Let Ikara k slnku. Vosk sa roztopil - Babylónska veža - hrali sme sa na Boha. Nevyšlo to. Jurský Park.
"Keď robím film, dívam sa na neho ako divák. Lebo ja sám som iba divák." Steven Spielberg.
Možno to nie je zrejmé, ale dokumentárny film tu zámerne nespomínam, tak to radšej napíšem explicitne aby bolo jasné že mierim len na hraný film.
Nakoľko naozaj myslia naši filmoví tvorcovia na diváka ktorý to má po nich pozerať?
Spýtajte sa samých seba. Koľko krát ste sa pri slovenskom filme dobre zasmiali, vyšla vám slza z oka, mali ste zimomriavky, cítili napätie alebo prekvapenie, alebo ste si kládli nejaké otázky týkajúce sa príbehu ktorý ste práve dopozerali?
Ak vám vyšla nula, alebo číslo menšie než 2, tak je to preto lebo neboli aplikované základné princípy dobrého storytellingu ktoré sú absolútne objektívne, stáročia overené a nie subjektívne ako nové vlny a ich tvorba. Pre debatu a úvahu nad slovenskou filmovou produkciou je dobré spomenúť tie najzásadnejšie princípy funkčného storytellingu a zároveň upliesť bič na našich filmárov pre neznalú slovenskú verejnosť či novinárov, aby vedeli čo majú kritizovať a čo si majú všímať v slovenských audiovizuálnych dielach.
Once Upon a Time in West: otváracia scéna na vlakovej stanici. Koľko slov ste napočítali?
"Show, don´t tell." (Ukáž. Nehovor. Jeden obraz rovná sa tisícom slov. Postava o sebe nemusí hovoriť že je inteligentná, ukážte scénu kde svoju inteligenciu prejaví, to isté s bohatstvom alebo chudobou..)
"Dej je konanie postáv" (Postavy konajú lebo majú svoje motivácie ku konaniu, motivácie pre ich konanie musia byť divákovi jasné a zrejmé ako slnko na oblohe. Bez konania postáv neexistuje príbeh. Vždy sa vráťme k Chaplinovi. "Ak chcete vedieť či ste urobili dobrý film, vypnite si na ňom zvuk. Ak mu budete rozumieť aj tak, znamená to, že ste ho urobili dobre." Alfred Hitchcock.
Prítomnosť expozície (kto je naša hlavná postava, aký je jeho svet v ktorom žije, v akej situácii sa práve nachádza (zlá, dobrá, podľa Vonnegutovej krivky: + alebo -?), pravidlá tohto sveta, čo chce naša hlavná postava dosiahnuť a čo sa stane ak to nebude mať - čo naozaj nechce aby sa stalo, poprípade neskôr v druhom akte ak stratí to čo získala, ak je toto obsiahnuté v úvode, potom stačí pred túto postavu položiť prekážku ktorá mu bráni v dosiahnutí toho čo chce, ktorá narušila rutinu jeho života - intention - obstacle = úmysel - prekážka. Konflikt vychádza z expozície, pokiaľ ju tam nemáte, nemôžete mať ani konflikt).
Príklady pre vyššie uvedené tri princípy:
There will be blood: Postava za 5 minút nepovie ani slovo a všetky informácie máme vďaka jej konaniu, vďaka obrazu, nie dialógu.
WALL-E: čo všetko vieme o našej hlavnej postave vďaka jej konaniu, čo všetko sme sa dozvedeli o jej živote, pravidlách sveta v ktorom žije, o jeho situácii v ktorej sa nachádza, o tom čo robí? Wall-e je v princípe Chaplin a je to nemý film.
Múmia:
Predstavenie našej hlavnej ženskej postavy vďaka jej konaniu. Dialógy nie sú nutné a hlavne, nevytvárajú príbeh. Dialóg slúži len na predstavenie informácie na ktorú daná postava napokon znovu len reaguje konaním. Konanie vytvára dej.
Sprisahanie: Mel Gibson a jeho paranoidná postava. Čo všetko o nej vieme na základe jej konania a toho v akom prostredí ju spoznávame? Fantastická ukážka expozície hlavnej postavy a vytvárania charakteru.
Big Lebowski: Nechajte diváka pracovať hneď od začiatku filmu, nech si skladá sám to čo pred sebou vidí, nech pracuje s tým čo mu bolo predhodené. Vytvorte v ňom otázku na ktorú mu neskôr odpoviete, nech varí s vami tu polievočku na ktorú získa odpoveď.
Vesmírna Odysea 2001: Príbeh je konanie postáv. Nestačí zapnúť a vypnúť počítač ako dnes gombíkom smartphone, ale fyzicky manuálne vypojiť jeho jednotlivé časti.
Contact - ako fantasticky vyznieva konanie postáv ktoré vychádza zo zachytenia prvého mimozemského signálu. Príbeh je konanie postáv. Strhujúce.
Inglourious Basterds - Otváracia scéna Bastardov. Čistý Leoneho western. Čistá filmová reč založená na konaní postáv. Aj keď je scéna v dome plná dialógov, ich úlohou je v konkrétnom poradí dávkovať informácie divákovi ktorý je priamo hodení do deja a oboznamuje sa so situáciou v ktorej sa ocitol. V určitom momente je nám odhalené kamerou že sa pod podlahou schováva celá židovská rodina (Hitchcock a jeho téza o bombe pod stolom - hra s divákom a začiatok napätia) a vďaka tomu nám tieto dialógy len predlžujú napätie ktoré vzniklo tým, že sa divák dozvedel kto je pod podlahou, vyvrcholenie ktoré divák očakáva a vie ako scéna skončí. Táto scéna je silná práve vďaka konaniu hlavnej zápornej postavy Hansa Landu a jeho expozície, začína a končí znovu jeho konaním - vystrielaním Šošaninej rodiny a Šošana samotná vďaka Landovi zostáva žiť. Je to teda jeho konanie ktoré nám exponuje jeho charakter ako hlavnú zápornú postavu filmu, nie dialógy.
Dark Knight - výborná expozícia hlavnej zápornej postavy ktorá je založená na jeho konaní kde je divák znovu raz hodený priamo do deja.
Misia - otváracia scéna kedy nám jedna z postáv (misionár) otvára svojím konaním film. Lezie cez vodopád a džungľu aby sa stretla s domorodými obyvateľmi. Všetko postavené na konaní postáv.
2+2=? nechajte diváka pracovať, počítať, dajte mu ingrediencie(informácie) nech varí polievku s vami ale nech má dojem že ju uvaril sám. Film nesmie byť iba scéna za scénou. Každá scéna slúži príbehu a má v divákovi vyvolať otázku alebo odpoveď - tušenie toho čo bude nasledovať. Kedy dať divákovi informáciu? Kde je pointa, kde je zvrat a kde je konflikt? Zoberte si štruktúru vtipu. Pokiaľ ju nedodržíte nikto sa na tom vtipe nezasmeje. Je to teda radenie informácii v určitom poradí ktoré vytvárajú želaný efekt. 2+2=?
Braveheart: scéna so svadbou nového mladého kráľa ktorý si berie francúzsku princeznú. Čo všetko sme sa vďaka strihu, obrazu o ňom dozvedeli? Ženy ho priťahovať asi nebudú a svadba mu je proti srsti. Tento film je možno najlepšou reprezentáciou Shakespearovského príbehu vo filme ktorý nie je od Shakespeara.
Princíp napätia a emočného zapojenia diváka od Hitchcocka ("Ak chcete aby bol divák v napätí, dajte mu viac informácii než má hlavná postava ktorú sledujeme", nech divák vie že za rohom na neho čaká vrah a nechajte tam ísť hlavnú postavu bez toho, aby o tom vedela.)
Príklad:
No Country for old men: expozícia hlavného záporáka. Ukážete čoho je schopný, aké nebezpečenstvo predstavuje pre ostatných a potom mu do cesty len pošlite postavy ktoré netušia s čím sa stretávajú a čo ich čaká (ako scéna s hádzaním mince neskôr v obchode). Vy ako divák to však už dobre viete a vďaka tomu vzniká vo vás napätie. Nebezpečenstvo ktoré pre nás predstavuje je vytvorené vďaka jeho konaniu. Ako povedal Hitchcock, "Čím úspešnejší zloduch, tým úspešnejší film."
Make me f@cking care!! - Dosiahnite aby ma to zaujímalo, prečo mi nemá byť ukradnuté čo bude s hlavnými postavami? Ak si divák položí v expozícii a pri uvedení prekážky - konfliktu do deja otázku, musí to byť otázka "Podarí sa to hlavnej postave, zvládne to, prežije to?" Ak sa toto divák spýta, ako rozprávač som vyhral. Pokiaľ mi je jedno či hlavná postava zomrie, tak som urobil chybu. Ako rozprávač vytváram fungujúci svet akcie a reakcie - kauzality.
Toto je aj dôvod prečo je slovenský film nekonkurencie schopný v rámci sveta. Zbytočne lokálny bez postáv s ktorými sa vie stotožniť aj laponský eskimák, hoci na slovensku nikdy nebol. Je to preto, lebo tieto postavy nie sú postavené na ich konaní a motívoch ktoré ich ku tomu konaniu vedú.
Napriek spomenutému nepopieram že na VŠMU FTF boli alebo aj sú talentovaní mladí ľudia, problém však z môjho pohľadu zostáva nevyriešený práve kvôli tomu čo ich učia. Nie sú zlí študenti sú len zlí učitelia. Možno je to aj tým že filmová, divadelná a hudobná fakulta hoci sú všetky VŠMU spolu naozaj nespolupracujú. Ak si pozrieme taký festival Áčko ktorý je výstupom toho čo sa varí na VŠMU FTF nevidím že by sa odovzdávali ceny hercom, hoci hrajú v študentských filmoch, alebo skladateľom za ich filmovú hudbu do študentského filmu, a tiež absencia prepojenia s divadelnou drámou ktorá má všetky aspekty k tomu aby naučila budúcich filmárov funkčnému storytellingu.
"Film nie je žiadne umenie. Umenie je ho predať."
Ďalším problémom v našich vodách je, že sa na umeleckých školách všetko vníma ako umenie a film tiež. Problémom akademickej pôdy je, že úplne absentuje chápanie filmu ako obyčajného sprostého remesla. Máte rezbárstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo a film.
Úprimne však neverím tomu že filmová škola z vás môže urobiť filmára. Ľudia ako Kubrick, Cameron, Spielberg či Nolan, Fincher, Scott, PTA, Tarantino sú výnimky ktoré potvrdzujú pravidlo.
Kam teda smeruje slovenská filmová tvorba. Je to divák? Prečo by mal byť slovenský film dotovaný daňovými poplatníkmi ak cieľom nie je divák a tieto filmy dlhodobo nevykazujú žiaden zisk?
Prečo máme za neho platiť vstupenku? A prečo musím používať fotku z roku 1966 kde Ján Kadár drží v ruke Oscara?
Táto choroba je liečiteľná, vyššie spomenuté sú základné lieky.
Výborný príklad vyššie spomenutého. Krátky 6min animovaný oscarový film.
Ďalší 10 minútový príklad kompletnej story structure. Príbeh je konanie postáv ktoré vzájomne reagujú konaním a tým vzniká dramatická-príbehová štruktúra.
Alfred Hitchcock vysvetľuje prečo ho zaujíma viac technika rozprávania príbehu než jeho obsah. Hovorí teda presne o tom probléme o ktorom tu píšem - o probléme VŠMU FTF o probléme absencie fungujúcej techniky na rozprávanie príbehu.
"S možnosťou vytvárať filmy, prichádza zodpovednosť tvoriť ich dobre." Sidney Lumet
