Vlny – premárnený potenciál silného príbehu
Film Vlny režiséra Jiřího Mádla má mnoho kvalít, ktoré nemožno uprieť. Dobová presnosť, atmosféra druhej polovice 60. rokov v rozhlase, fantastická kamera Martina Žiarana, výborní herci, kostýmy, scenéria – všetko to vytvára ilúziu historickej autentickosti. Lenže film, akokoľvek vizuálne verný dobe, potrebuje aj niečo iné: dramatickú stavbu, konflikt, jasného protagonistu a protivníka. V tomto Vlny zlyhávajú. Ich základný problém spočíva v tom, že ich rozprávanie nie je pevne ukotvené v jednom postavovom oblúku, v jednej silnej dráme. Chýba im dramatická páteř. Tá je síce naznačená, ale nerozvinutá.
V skutočnosti film ponúka možnosť, ako by sa dal vybudovať, ako výborná komorná dráma v duchu klasickej hollywoodskej scenáristickej školy.
Kto je skutočný protagonista Vĺn a prečo to tvorcovia nevedia?
Aby sme pochopili, prečo film Vlny nefunguje tak, ako by mohol, je najprv dôležité vysvetliť základné pojmy: kto je protagonista a kto antagonista — a aké miesto majú v dramatickej štruktúre.
Protagonista je ústredná postava príbehu. Nie nevyhnutne „hrdina“ v morálnom zmysle slova, ale postava, ktorá vytvára svojim aktívnym konaním hlavný konflikt a tým nesie ťarchu príbehu v ktorom čelí prekážkam a protisile. Sledujeme jeho alebo jej cestu, vývoj, rozhodnutia, vnútorné konflikty. Je to postava, ktorá niečo chce, niečo rieši, niečo odhaľuje alebo sa s niečím konfrontuje. Divák sa cez túto postavu orientuje v svete príbehu.
Antagonista je ten, kto mu v tom stojí v ceste. Nemusí to byť nevyhnutne jedna postava – môže to byť systém, inštitúcia, kolektívna sila – ale pre funkčnosť príbehu býva často stelesnený konkrétnym človekom. Antagonista núti protagonistu konať, mení ho, formuje jeho oblúk.
O tom že samotní tvorcovia nevedia kto je protagonista hovorí aj plagát filmu, kde najväčšou postavou na plagáte je práve Weiner.
VoVlnách sa na prvý pohľad javí, že protagonistom je mladý technik Tomáš, zatiaľ čo Milan Weiner je len vedľajšia postava. Problém je, že Tomáš nespĺňa základné kritériá protagonistu hoci má viac screen time: nemá vlastnú vnútornú dramatickú motiváciu (okrem udržať si prácu a postarať sa o brata), nedokáže aktívne rozhodovať, väčšinu deja len pasívne reaguje, nevedie si sám svoj oblúk – je pasívnou figúrkou v cudzom systéme. Navyše, jeho vnútorný boj (či kolaborovať alebo nie) je divácky takmer neviditeľný, lebo sa odohráva v pohľadoch a tichu – nie v rozhodnutiach, ktoré by menili svet okolo neho.
Naopak, Weiner ako postava napĺňa presnú definíciu protagonistu:
Má konkrétny cieľ: chce zistiť pravdu o listoch, o manipulácii s verejnou mienkou a o tom, kto ich píše - inciting incident. Zistí že sú falošné čo vytvára základ pre budúci konflikt a konfrontáciu. Podobne ako napríklad v Ibsenovej hre Nepriateľ ľudu, kedy doktor odhalí že voda v kúpeľoch je kontaminovaná.
Vstupuje do konfliktu so systémom – nie len že ho spochybňuje, ale koná proti nemu.
Aktívne mení situáciu okolo seba – svojimi otázkami, pochybnosťami, investigatívou a konfrontáciou.
Je pod tlakom, musí sa rozhodovať, nesie následky, reakcie za svoje skutky.
Divák vníma skrz neho morálne napätie a hranice odvahy.
To, že tvorcovia filmu nevidia Weinera ako hlavného hrdinu, je kľúčová chyba. Znamená to, že ich rozprávačská optika je rozostrená. Chcú rozprávať príbeh cez Tomáša – ktorý je však pasívny, vnútorne vyprázdnený a dramaticky nefunkčný.
Toto je dôvod, prečo Vlny pôsobia slabo – nemajú stred v podobe jasného protagonistu, jasnú dynamiku medzi hlavným hrdinom a protivníkom. Bez tohto jadra sa dej rozpadáva na atmosférické epizódne scény, ktoré síce evokujú dobu, ale nenesú napätie, vývoj ani silné otázky, navyše nezapájajú diváka informačne aby mohol odhadovať čo sa stane v ďalšej scéne 2+2=divák spočítaj si to sám.
Ako by to mohlo fungovať – dramatická vízia s Weinerom ako protagonistom
Predstavme si alternatívu, kde si tvorcovia uvedomujú, že Weiner je hlavnou postavou. Príbeh by sa odohrával takmer celý z jeho pohľadu. Vstupuje do deja ako skúsený, premýšľavý redaktor, ktorý vie, že „niečo smrdí“ na listoch od poslucháčov. Začne pátrať, zisťovať, klásť otázky – a čím hlbšie ide, tým viac sa sám dostáva pod drobnohľad.
Antagonistom by v tejto verzii nebol systém ako amorfný celok, ale konkrétna postava – Tomáš. On je tým, kto ako „nástroj režimu“ sleduje, monitoruje, a potichu odstraňuje nepohodlných kolegov. Systém cez neho koná. On je ten, kto pôsobí ako mlčanlivý pozorovateľ, ale v skutočnosti krok po kroku posúva šachové figúrky smerom k eliminácii Weinerovej generácie a to hlavné, je presvedčený že koná správne a nekoná pasívne - z donútenia totalitného aparátu a z obavy, že mu systém vezme brata.
V tom je aj dôležitá nuansa a rozdiel medzi aktívnym a pasívnym reagovaním.
Tomáš by mohol byť najprv Weinerovým spojencom – ten, kto ho počúva, komu dôveruje. Ale neskôr by sa ukázalo, že niektoré informácie sa k vedeniu dostávajú až príliš presne – a stopy vedú k Tomášovi.
Weiner by tak stál nielen proti režimu, ale aj proti niekomu, koho považoval za tichého spojenca. A práve v tomto napätí medzi dvoma mužmi – medzi idealistom a oportunistom – by spočívala hlavná dramatická os.
Ale pointa by nebola len v konfrontácii. Kľúčovým momentom by bolo Tomášovo precitnutie. Uvedomí si, čoho sa stal súčasťou, aké škody napáchal – a že práve Weiner bol hlas, ktorému mal načúvať, nie ho umlčať.
A práve Tomáš – nie ako hrdina, ale ako človek, ktorý zlyhal a chce to napraviť – by v závere odvysielal ten zakázaný signál, správu, ktorá mala byť umlčaná a pridal by sa na správnu stranu. Nie ako vykúpenie, ale ako dôkaz, že pravda sa nedá navždy potlačiť – a že aj nástroj režimu môže raz preťať kábel, ktorý ho napájal.
Takýto príbeh by nepotreboval veľkolepé kulisy. Mohol by sa odohrať v chodbách rozhlasu, v montážnej strižni pri nahrávacích prístrojoch a mikrofónoch, v kuchynke, kde sa pije káva. V miestach, kde sa všetko odohráva len pohľadmi a polopovedanými vetami.
A práve takýto prístup zvolil George Clooney vo filme Good Night, and Good Luck. Jeho protagonistom bol Edward R. Murrow – redaktor, ktorý sa pustil do verejného súboja so senátorom McCarthym. Nešlo o akčné alebo veľké dobové scény. Išlo o uzatvorený priestor redakcie a odvahu klásť otázky, o vnútorný zápas človeka, ktorý vie, že za svoje rozhodnutia zaplatí.
Je napokon zaujímavé, že Weiner nezomrie kvôli vlastným činom ani reakcii na svoje rozhodnutia, ako by sme očakávali od protagonistu v klasickej dramatickej štruktúre a v politickom príbehu. Namiesto toho zomiera kvôli nádoru na hlave, čo je, povedzme, scenáristická náhoda. Ak by sme sa na to pozreli z ironického pohľadu, je to ako keby Shakespeare napísal Romea a Júliu, a Júlia by uprostred deja len tak spadla z balkóna, zabila sa, a to by bol koniec. Žiadne vyvrcholenie, žiadne rozhodnutia, len taká čistá náhoda, ktorá všetko vyrieši. Takýto záver nie len že neodpovedá logike protagonistovej trajektórie, ale aj podkopáva celkový význam jeho bojov a vývoja v príbehu. A to pôsobí ako nenaplnený dramatický účel protagonistu v príbehu bez ktorého nie je ani climax - vyvrcholenie, ktoré je konfrontáciou s týmto systémom a medzi protagnostiom a antagonistom po ktorom môže až naozaj protagonista zomrieť, keď ho dobehnú reakcie za jeho činy ktorými rozhýbal celý sled udalostí. Nie skôr.
A tieto veci sú dozaista jedným z hlavných dôvodov prečo sa nedostali Vlny do nominácie na Oscara.
Dobrú noc a veľa šťastia.
