Predstavte si že máte veľmi škaredo zlomenú nohu a jediné čo môžete počas letných horúcich dní robiť je špízlovať susedov z vozíka cez ďalekohľad alebo cez svoj fotoaparát. Okno do dvora je už dávno legendárnym filmom, nie len pre fantastické herecké obsadenie Grace Kelly a James Stewart, ale hlavne kvôli jeho režisérovi ktorý definoval - vytvoril žáner thrilleru a definoval základné princípy žánrového filmu ako takého, Alfred Hitchcock. Ale ešte predtým spomínaný Kuleshov ktorého princíp vzťahov medzi zábermi doviedol Hitchcock do majstrovskej podoby. O tomto pánovi z Ruska si môžte prečítať veľa, ale nie sme na dejinách filmu. To dôležité pre pochopenie je, že máte dva základné obrazy. Človeka ktorého vidíme ako sa niekam pozerá a druhý záber je to, načo sa pozerá - akciu, teda vidíme tú vec - predmet, dej, jeho očami a potom sa vraciame znovu na jeho výraz - reakciu toho čo vidí na čo sa díva. Je to v princípe základná stavebná jednotka filmového rozprávania, podmet a prísudok (Podmet - činiteľ deja, nositeľ vlastnosti - pýtame sa kto, čo. Prísudok - vyjadruje činnosť, stav, vlastnosť - pýtame sa, čo niekto robí, čo sa s ním deje. Znovu sme týmto pri základnom stavebnom kameni filmového rozprávania definovaného Aristotelom v Poetike - "Dej je zobrazením činu." A znovu sme pri Chaplinovi a Keatonovi. Teda nie kecy postáv, ale ich konanie vytvára príbeh). Vo filmovom jazyku hovoríme o POV (point of view). Nechcem čitateľa ešte viac zaťažovať, ale je dôležité pochopiť, že základným kumštom filmového rozprávania je vedieť vytvoriť subjektívny svet hlavnej postavy vďaka ktorej sa môže divák s touto postavou stotožniť (a zároveň ukázať divákovi kedy sme v subjektívnom svete hlavnej postavy a kedy v objektívnej realite sveta v ktorom žije). Teda umenie byť subjektívny, aj tak sa dá nazvať Kuleshov efekt. Vďaka čomu sa môžeme s hlavnou postavou stotožniť, spoznať jej pochody? Vďaka tomu že rozumieme motívom postavy ktorú sledujeme a tým aj jej konaniu. Ako to najlepšie dosiahneme? Cez Kuleshova. Kuleshov efekt nám vytvára jednoduchú matematiku 2+2=? a dáva nám ako divákovi pôžitok zo sledovania pretože nás zapája, ako keď dáme decku farbičky do predkreslenej siluety žirafy, alebo slona ktorého body musíme ešte len pospájať podľa ich čísel aby sme sa potešili z jeho výslednej podoby.
Teda číslo "2" nám definuje človeka ktorý sa niekam pozerá, "+2" nám definuje to, na čo sa pozerá a "=" nám hovorí čo sa deje v jeho hlave, presnejšie čo prežíva, aký je to charakter a aké bude asi jeho ďalšie konanie. Inými slovami, navádza nás Sokratovskou metódou na to poznať správnu odpoveď, dáva nám pocit že sme to vyrátali sami a tým nás emočne zapája do príbehu. Akcia+reakcia. Fyzika. Funkčná a dômyselná technika každého dobrého filmového storytellingu. Prečo? Pretože každé dobré filmové rozprávanie je postavené na obraze, teda na konaní postáv, nikdy nie na tom, čo postavy rozprávajú, ale čo konajú. Prirodzene tento princíp sa dá aplikovať aj do dialógov, kedy sú postavy obrazovo postavené proti sebe, každá postava je v obraze úplne sama a reaguje jedna na druhú, ako pingpongoví hráči, každý na opačnej strane stola a loptička (záber) je raz na jednej a potom na druhej strane.
Prečo tento základný nosný pilier filmového jazyka nevidíme bežne v slovenskom filme? To je otázka na establishment a monopol VŠMU FTF a ich absolventov. Veľkí páni filmári ktorí všetko poznajú a všetkému rozumejú, majú nalúskanú knihu Hitchcock Truffaut a všetko teoreticky poznajú, len to nikdy nevidíme v ich filmoch. Sú ako vzpierači teoretici, teoreticky vedia ako zdvihnúť činku. Aj o tom vedia krásne rozprávať. Len to nikde nie je v ich filmoch, čo ale nie je prekážkou pre svetovo uznávané ocenenia ako Igric či Slnko v Sieti ktoré pravidelne vyhrávajú a o ktoré už dlhodobo tak veľmi usiluje aj Štefan Špilberk. A dostávajú finančnú podporu od štátu na ich mástrpísy. Ak sa mýlim a existuje slovenský film ktorý dôsledne nasleduje tento pricníp máte u mňa veľké pivo. Ale vymenujte mi všetkých slovenských súčasných režisérov a výsledok bude 0. Nikto to neaplikuje pretože nikto nemyslí na diváka. To najdôležitejšie, aby som nebol suchý ako Martini, príklady:
Okno do dvora a Kuleshov.
Aby mal záber zmysel, musí byť chápaný vo vzťahu k inému záberu, čo mu dáva nový zmysel. Teda radenie záberov.
Jednoducho previazať tie zábery. Esenciou je tu potom to, v akom poradí sa veci dozvedáme, podobne ako v dobrom vtipe. Je to teda štruktúra. Forma nie obsah. Ak vám niekto tvrdí, že najdôležitejšie na filme je vedieť o čom ten film je, je to človek ktorý nerozumie filmu. To o čom váš príbeh je, je úplne nepodstatné banalita, tak ako je jedno o čom je vtip ktorý rozprávate, najdôležitejšia je predsa pointa. Teda forma ako vyrozprávam príbeh, vtip - kedy a v akom poradí sa to udeje a v akom poradí sa tie veci dozviem a to, či sú tie veci ružové alebo modré je druhoradé (kulisy).
Tie zábery v rámci Kuleshova sú radené tak, aby vytvorili určité ideje, obsahy, úvahy, myšlienkové pochody, asociácie, subjektívny svet postavy - vidíme mu do hlavy, veríme tomu že mu vidíme do hlavy, v tom je tá ilúzia Kuleshova.
Ďalší fenomenálny príklad Kuleshova je Statočné srdce a princova svadba. Nepotrebujeme ani slovo aby sme vedeli na základe Kuleshovovho efektu že princ je homosexuál a budúcu kráľovnú si berie len preto že musí.
Radenie záberov v určitom poradí vytvára ich vzťahy a asociácie, hovorí vám čo si máte myslieť, ako omrvinky na ceste k chalúpke ktoré ukazujú cestu.
2+2=?
Hitchock vysvetľuje Kuleshova a dáva názorné príklady.
Na záver zdôrazním to, čo tak isto nevidíme v našich filmoch a to je rozšírený princíp Kuleshova v dialógoch kde sú znovu dva zábery postavené proti sebe, každá postava je sama v zábere (žiadne zábery cez rameno a podobne), jeden záber je človek ktorý sa niekam pozerá a druhý je POV (teda to čo vidí).
Výborný a môj obľúbený príklad Kuleshova - Lawerence z Arábie a stretnutie s Beduinom.
Tento princíp "amerického" záberovania sa výborne osvedčil predovšetkým vo westernoch (alebo v Kurosawových filmoch). Postavy v ňom nemusia povedať ani slovo, stačia pohľady, grimasy, detaily prstov na koltoch a vďaka Kuleshovovi to všetko krásne funguje a drží pokope.
Príklad. Dobrý, zlý a škaredý. Finálny duel.
Na záver fotky z rozšíreného princípu Kuleshova v rámci záberovania dialógov, kde je každá postava samostatne v zábere a sú postavené obrazovo proti sebe a reagujú jedna na druhú
Horúce strely 2:
Matrix
Na záver iba dodám, nedajte sa oklamať monopolom VŠMU FTF. Sledujte slovenské hrané filmy a sledujte v nich Kuleshova alebo záberovanie postáv proti sebe kde je každá postava sama v zábere a je tam jej POV. Nabudúce o ďalšom zásadnom princípe storytellingu. "Make me f@king care!" a "Show, don´t tell." Dajte mi vedieť, keď bude Kuleshov v slovenských filmoch.
Pozdravujem všetkých homo correctusov čo po nociach v jazykovednom ústave lúskajú Štúra, vždy sa nájde niekto v komentároch...
Teším sa na diskusiu.
