Keďže je dnes éter plný kolaborácie a kolaborantov, nedá mi v duchu osláv konca WWII aby som nenapísal svoj pohľad na niektoré dôležité udalosti v rámci našich vojnových dejín a prepojil ich s filmom.
Slovenské národné povstanie (SNP) je v slovenskom historickom vedomí väčšinou vnímané ako hrdinský akt odporu proti nacizmu a kolaborantskému Slovenskému štátu. Tento uhol pohľadu je často doplnený o romantizovaný obraz jednotného odboja za slobodu a demokraciu. Menej sa však pripomína ďalšia, geopolitická dimenzia SNP: teda realita, že hoci povstanie smerovalo proti nacistickému Nemecku, v konečnom dôsledku znamenalo aj faktické prihlásenie sa k sfére vplyvu Sovietskeho zväzu a nie k Západu.
Povstanie bolo vojensky koordinované s postupom Červenej armády, ktorá v tom čase prenikala cez východné Slovensko. Spojené štáty a Spojené kráľovstvo boli informované o jeho prípravách a formálne ho podporovali, no nemali reálnu možnosť vojensky zasiahnuť (ak nerátame francúzskych výsadkárov a desiatky vojakov od západných mocností). Slovensko sa nachádzalo hlboko vo východnej sfére vplyvu, ktorú si už skôr rozdelili mocnosti v Teheráne (1943) a neskôr aj v Jaltskej dohode (1945). V praxi to znamenalo, že osud Slovenska bol v geopolitickom zmysle zverený do rúk Stalina, a nie Churchilla či Roosevelta (UK a USA).
Kľúčovým momentom bola dohoda medzi Edvardom Benešom a Josifom Stalinom ešte z decembra 1943. Beneš v Moskve rokoval s najvyšším sovietskym vedením a zabezpečil si podporu pre obnovu Československa výmenou za viaceré zásadné ústupky. V dôsledku týchto rokovaní uzavrel Beneš zmluvu o priateľstve a spolupráci medzi Československom a Sovietskym zväzom. Inými slovami mu daroval Československo.
V tomto kontexte treba dodať že Stalinovi už v tom čase neveril ani Patton či Churchill.
Táto zmluva de facto potvrdzovala, že povojnové Československo sa bude nachádzať v sovietskej sfére vplyvu. Beneš sa po návrate do exilu zaviazal k ďalšiemu politickému postupu v súlade s týmto dojednaním a už počas rokovaní v Moskve sľúbil komunistom v budúcej vláde kľúčové rezorty, ako ministerstvo vnútra, obrany a informácií!
Tieto dohody sa neskôr premietli do Košického vládneho programu z apríla 1945 (jednanie Beneš Gottwald), kde komunistická strana, hoci formálne v menšine, získala rozhodujúci vplyv. Historici ako Karel Kaplan a Zdeněk Kárník upozorňujú na to, že išlo o vedomú stratégiu Beneša, ktorá mala zaručiť stabilitu a podporu Sovietskeho zväzu – za cenu podriadenia krajiny ich politickému modelu. Podľa archívnych dokumentov z rokovaní v Moskve (dnes uložených napríklad v Archíve Ministerstva zahraničných vecí ČR) Beneš rokoval so Stalinom aj Molotovom a súhlasil s prítomnosťou sovietskych poradcov i s distribúciou zbraní československému komunistickému odboju. No do dnešných dní z nejakého nejasného dôvodu nenesie nálepku kolaborant.
Veliteľ povstaleckej armády generál Ján Golian bol nominantom Benešovej exilovej vlády. Jeho nástupca, generál Rudolf Viest, takisto reprezentoval vojenské krídlo loajálne londýnskej exilovej vláde a Benešovi. V praxi to znamená, že vojenské velenie SNP bolo podriadené politickej autorite, ktorá sa už rozhodla orientovať smerom na Moskvu dávno predtým ako vôbec začali prípravy na SNP.
Sovietsky zväz poskytoval partizánskym jednotkám zbrane, poradcov aj školenie, a jeho vplyv na koordináciu vojenských operácií bol často rozhodujúci. Toto bolo potvrdené aj výpoveďami povojnových veliteľov a dokumentmi z archívov Červenej armády, ktoré svedčia o dodávkach výzbroje aj rádiovom spojení s Moskvou.
Treba zdôrazniť, že SNP nebolo ideologicky jednotné. Na povstaní sa podieľali komunisti, ľavicoví socialisti, demokratický odboj, agrárnici aj kresťanské krídlo ktoré v tom čase evidentne nevedelo o dohode Beneš-Stalin, pretože chceli Československo po vzore Masaryka a Štefánika. No politický výsledok bol jasný: obnovené Československo sa étosom, mocenským rozložením aj legislatívnymi krokmi (napr. Košický vládny program) posunulo k boľševickému režimu. V slobodných voľbách v roku 1946 na Slovensku síce získala najviac hlasov Demokratická strana, ale v Čechách zvíťazila Komunistická strana Československa, čo umožnilo komunistom ovládnuť celú republiku hoci Slováci si vybrali Demokraciu. V kombinácii s podporou ZSSR a Beneša to viedlo k februárovému prevratu v roku 1948.
Z toho všetkého vyplýva, že hoci SNP bolo v prvom pláne odporom proti nacizmu a kolaborantskému režimu, jeho reálny politicko-geopolitický dopad znamenal „prihlásenie sa“ k sovietskej sfére vplyvu. Západné mocnosti v tom čase už akceptovali, že východná Európa, vrátane Československa, spadne pod sovietsku dominanciu. Beneš, hoci sám seba vždy prezentoval ako demokrata, výrazne napomohol tomuto posunu, keď uzavrel aliančné dohody so Stalinom a vylúčil orientáciu na Francúzsko či Veľkú Britániu a USA, ktorá bola pre Masaryka a Štefánika kedysi kľúčová.
Slovenské národné povstanie tak zostáva hrdinským činom v histórii národa, ale jeho geopolitický kontext ukazuje, že Slovensko sa vôľou svojich vtedajších politických predstaviteľov a pod taktovkou Benešovej exilovej vlády nakoniec nevrátilo do slobodného sveta, ale podľa scenára napísaného v Moskve vpadlo do novej neslobody.
Typickým dôkazom prísneho dodržiavania týchto dohôd je prípad americkej armády: hoci jednotky generála Pattona oslobodili Plzeň a Cheb, nedostali povolenie pokračovať ďalej na východ. Patton chcel vojensky postúpiť až do Prahy a prípadne hlbšie, no generál Eisenhower ho výslovne zastavil, aby nenarušil sféru, ktorá bola prenechaná Sovietskemu zväzu. Tento precedens presne zapadá aj do geopolitického scenára SNP – jeho organizácia, časovanie a závislosť od postupu Červenej armády fakticky nevybočovali z dohodnutého rozdelenia Európy medzi veľmoci.
Slovensko a celé Československo tak bolo už v čase povstania vnímané ako súčasť sovietskej zóny a západné spojenecké jednotky sa do jeho priestoru vôbec nesnažili vstúpiť, hoci boli geograficky relatívne blízko.
Vo svojich poznámkach a korešpondencii Patton vyjadril frustráciu z rozhodnutia nepostupovať hlbšie do Československa.
V jednom z jeho zápisov uviedol:
„Bol som veľmi sklamaný, pretože som cítil, a stále cítim, že sme mali pokračovať až k Vltave [v Prahe], a ak by sa to Rusom nepáčilo, nech idú do pekla.“
Jeho vnuk, George Patton Waters, neskôr potvrdil, že neoslobodenie Prahy bolo jedným z najväčších sklamaní jeho starého otca. Uviedol, že Patton chcel oslobodiť celé Československo, no vyššie velenie mu to neumožnilo.
Obdobný názor aký mal Patton zastával aj Winston Churchill.
Tieto vyjadrenia zdôrazňujú Pattonovu nespokojnosť s rozhodnutím nepostúpiť do Prahy, čo vnímal ako premárnenú príležitosť ovplyvniť povojnové usporiadanie a zabrániť sovietskej dominancii v regióne.
Pre tento blog slúžia ako dôkaz, pre vopred dohodnutý scenár a rozdelenie sfér vplyvu v strednej európe, dávno predtým, ako sa skončila druhá svetová vojna.
Ostatné udalosti vyplývajúce z týchto dohôd už boli iba "verzia pre verejnosť".
Z môjho pohľadu by hodnotenie Beneša v svetle týchto faktov a udalostí malo byť výrazne kritickejšie, ako niekoho, kto zradil prvé Československo, jeho morálny odkaz a demokratické princípy v prospech vlastného oportunizmu.
Patton zostáva jednou z najzaujímavejších postáv WWII ktorý má nemalú zásluhu na porážke nacistického Nemecka. Zaujímavé na ňom bolo aj to, že ako kresťan veril v reinkarnáciu a to, že v minulých životoch už bojoval naprieč tisícročiami v rôznych bitkách a preto bol tak schopným generálom. Film Patton by preto mal patriť medzi klasiky vojnových filmov ktorým patrí pozornosť práve pri príležitosti osláv konca WWII.
