Na Slovensku dnes prebieha niečo zvláštne: tí, ktorí nás učia „kritickému mysleniu“, si často sami nevšímajú, že šíria neoverené, alebo dokonca vyvrátené informácie. Ukážkový príklad? Kniha Bližšie k sebe od šachového veľmajstra a lektora kritického myslenia Jána Markoša, vydaná pod značkou Denníka N – platformy, ktorá sa hrdí „bojom proti hoaxom a manipuláciám“.
V tejto knihe sa objavuje Haeckelova rekapitulačná teória – dnes už biologicky neudržateľný koncept, ktorý tvrdí, že vývoj jedinca (ontogenéza) opakuje vývoj druhu (fylogenézu). Táto predstava – „ontogenéza rekapituluje fylogenézu“ – bola dávno spochybnená a neskôr vyvrátená modernou genetikou a embryológiou. Samotný Ernst Haeckel čelil už v 19. storočí obvineniam z manipulácie embryologických ilustrácií. V 21. storočí sa o tom píše otvorene – New Scientist, Nature, ale aj odborné lekárske žurnály sa od tohto zjednodušenia dištancujú. Napriek tomu sa myšlienka ďalej recykluje a žije svojím životom – tentokrát v slovenskej knihe, určenej aj pre školy. A keďže som prednášal bioetiku v rámci svojej PhD aj na Univerzite nedalo sa nevšimnúť túto prevarenú tému.
Viac napríklad tu: https://www.newscientist.com/article/mg22530041-200-how-fudged-embryo-illustrations-led-to-drawn-out-lies/
Kým papagáj Šnídl loví hoaxy, Haeckel sa smeje z učebníc Denníka N pre školy a študentov...
Toto nie je len biologická chyba. Je to ukážka širšieho problému – nevedomého dogmatizmu v kabáte kritického myslenia ktorý je typický pre mainstream ako je Denník N, SME alebo Aktuality.sk.
Slepá viera v autoritu a mediálnu čistotu správneho názoru
Denník N a podobné médiá často pôsobia ako moderní inkvizítori, ktorí určujú, čo je hoax, čo je fakt, a čo je vraj „dezinfo“. Čomu má človek veriť a čo má človek spochybňovať. No aj oni, ako každý, môžu podľahnúť svojmu vlastnému filtru a vlastnej dogme (aby som bol fér Markoš do tejto kategórie priamo nepatrí, ale vydáva veci pod vlajkou "slovenských inkvizítorov svätej pravdy"). Ak však raz uveríme, že títo ľudia z mienkotvorných médií sa nikdy nemýlia – strácame základnú esenciu kritického myslenia.
A teraz konkrétne prípady z nedávnej i staršej histórie, kde bola verejná mienka masívne zmanipulovaná, často s pomocou médií ako je Denník N, SME, a im podobné, ktoré vôbec nepoužili filtre kritického myslenia a len slepo preberali informácie od zahraničných spravodajských agentúr:
1. Irak 2003 – Zbrane, ktoré nikdy neboli
USA a Veľká Británia vtrhli do Iraku pod zámienkou, že Saddam Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. Tieto sa však nikdy nenašli. Namiesto toho sa svet dozvedel o tom, ako boli správy CIA prekrúcané, a ako bol verejný naratív formovaný. Médiá ako CNN, Fox News, ale aj BBC sa stali neoficiálnymi megafónmi Pentagonu.
2. Operácia Northwoods (1962) – falošná vlajka od amerického štátu
Táto oficiálne odtajnená operácia ukazuje, že americké ministerstvo obrany plánovalo teroristické útoky na vlastných občanov (vrátane fingovaných leteckých incidentov), aby vyvolalo podporu pre vojnu proti Kube. Prezident Kennedy tieto plány odmietol. O čo tu ide? O dôkaz, že aj západná demokracia bola schopná plánovať „teroristické útoky“ proti vlastnému obyvateľstvu ako zámienku na vojnu.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Northwoods
3. Vojna v Perzskom zálive (1990) – Sestrička z Kuvajtu
Príbeh mladého dievčaťa „Nayirah“, ktorá tvrdila, že videla ako irackí vojaci vyhadzujú novorodencov z inkubátorov, sa stal emblematickým a zároveň zámienkou pre inváziu. Neskôr sa ukázalo, že išlo o dcéru kuvajtského veľvyslanca v USA, vycvičenú PR agentúrou Hill & Knowlton. Bola to divadelná lož, ktorá pomohla odôvodniť vojenský zásah.
https://en.wikipedia.org/wiki/Nayirah_testimony
4. Chile 1973 – CIA zvrhne vládu Allendeho a podporí Pinocheta
Demokraticky zvolený prezident Salvador Allende bol odstránený pri vojenskom prevrate, podporenom CIA. Vládu prebral diktátor Pinochet. USA o desaťročia neskôr priznali svoju účasť. V tej dobe však médiá prezentovali Allendeho ako „komunistickú hrozbu“ a Pinocheta ako „stabilizátora“.
5. Irán 1953 – Operácia Ajax
Spolupráca britskej MI6 a americkej CIA zvrhla demokratického premiéra Mossadegha, ktorý znárodnil ropný priemysel (british petroleum). Nahradili ho monarchou šahom Pahlavím (resp jeho poslušným premiérom) – oddaným západným záujmom. O tejto operácii dnes existujú stovky zdrojov, no v čase udalosti bola verejnosť udržiavaná v presvedčení, že šlo o „vnútorný prevrat“. USA nemala problém podporiť totalitný režim, to isté pri Hussainovi a jeho vojne proti Iránu v 80 rokoch.
https://en.wikipedia.org/wiki/1953_Iranian_coup_d%27%C3%A9tat
6. Edward Snowden a masový dohľad
Snowden odhalil, že NSA sleduje nielen cudzincov, ale aj vlastných občanov, vrátane prezidentov spojeneckých krajín z tzv black budgetu a bez dosahu demokratických inštitúcií ktoré reprezentujú vôľu občanov. Opäť: médiá ako Washington Post najprv publikovali informácie, no mnohé mainstreamové komentáre Snowdena označili za zradcu. Pritom ukázal, že dôvera vo vládne inštitúcie bola hrubo zneužitá.
7. JFK a nezodpovedané otázky
Aj keď Warrenova komisia tvrdila, že Lee Harvey Oswald konal sám, množstvo odborníkov, proukrátorov, vyšetrovateľov, novinárov, ba aj členov vlády sa neskôr vyjadrilo, že oficiálne vysvetlenie nevysvetľuje všetky anomálie prípadu. Dodnes je to jeden z príkladov, kde verejnosť oprávnene neverí oficiálnemu záveru. Pre porovnanie: Pri atentáte na Lincolna bolo dokázateľne zapojených 8 ľudí!
8. 11. september – otázky, ktoré sa nekládli
Samozrejme, 9/11 bol brutálny útok. Ale aj tu existuje množstvo otázok – napríklad o tom, prečo sa zrútila aj budova WTC 7, ktorú lietadlo nezasiahlo. Komisia 9/11 bola zle financovaná, časovo obmedzená, nemala prístup ku všetkým vládnym dokumentom, a ignorovala výpovede viacerých očitých svedkov. Kritika sa ozýva aj z akademických kruhov, (napríklad dlhoročný profesor a stavebný inžinier Hulsey ktorý niekoľko rokov na akademickej pôde študoval aj so svojim doktorandom pád budovy WTC7 a dospel k opačnému záveru než oficiálne vyšetrovanie). Trailer na dokument z roku 2020:
Aktuálne to je napríklad Gaza a situácia na blízkom východe a Iráne ktorá je nám predkladaná jednostranne v prospech Izraela a USA, no nikoho z Denníka N, SME či Aktualít nenapadne preferovať zdroj informácii aspoň na týždeň od al jazeera v tejto veci a nie od médií z krajín spojenca Izraela...
Záver: Skutočné kritické myslenie nemá PR oddelenie ani redakciu a ani sa o ňom nehlasuje.
Kritické myslenie nie je o tom, že slepo veríme tým, ktorí si vytlačili odznak „bojovníkov proti dezinformáciám“. Je o tom, že dokážeme byť kritickí aj voči vlastnej strane, vlastným médiám, vlastnému vzdelávaciemu systému a hlavne vlastnému mysleniu.
To, že sa Haeckelova teória objavuje v moderných slovenských knihách o sebarozvoji a šíri sa medzi študentmi, je možno detail. Ale je to zároveň symbol. Symbol toho, že kritické myslenie sa môže zmeniť na nový typ náboženstva, kde namiesto pápeža máme „faktčekerov“ a namiesto biblie analytické newslettery. A aj tie môžu klamať.
Pravda nevzniká hlasovaním v redakcii. Pravda sa rodí v neustálej konfrontácii, pochybnosti a pokore. A práve tú potrebujeme – dnes viac než kedykoľvek predtým.
Na Slovensku máme zvláštny úkaz. Keď niekto spochybní „oficiálnu pravdu“, hneď je buď konšpirátor, dezolát, alebo zle rozumel. Prípadne všetko naraz. Veď predsa kritické myslenie nie je o tom, že sa pýtaš na mainstreamový naratív — ale o tom, že vieš, koho z alternatívnej scény treba vysmiať, lebo ti to povedali v denníku, ktorý má na obálke rozjasané slová „kritické myslenie“ a citáty od Sokrata cez Dennetta až po Jana Markoša.
Vitajte vo svete kritickomysliacich Pokémonov! V tejto krajine si každý z nás vyberá svojho mentálneho spoločníka: niekto má Šnídlsaura, iný Dawkingačua a niektorí rovno evolvovali do Dennettodona. Všetci sa však riadia jediným heslom: „Never ničomu, kým ti to neodobrí Denník N alebo SME!“
Nie. Sokrates nás učil, že máme byť papagáje. Naopak – učil nás spochybňovať autority. Pochybovať je základ. Ale tu, v krajine lovcov hoaxov, sa z pochybnosti stal hriech. A zo skeptika nepriateľ demokracie.
A pritom žiadna veda, žiaden pokrok sa neobíde bez toho, aby nebola spochybnená autorita!
Tak si len pripomeňme: kritické myslenie nie je o tom, že poznáš všetky správne odpovede. Je o tom, že sa vieš pýtať tie správne otázky. Nie je dôležité, kto to hovorí – ale čo sa hovorí. Aristoteles, Noam Chomsky či Richard Dawkins – všetci môžu byť inšpiratívni, no keď ich začneš mávať ako svätými relikviami, si skôr kňaz než mysliteľ. Preto slová autorít nemajú váhu.
Majme odvahu spochybňovať aj tých, čo nás učia spochybňovať. Aj „kriticky mysliaci“ môžu byť dogmatickí, len ich dogma má iné logo.
Takže ak ťa najbližšie niekto osočí, že si „konšpirátor“, lebo sa pýtaš, povedz mu pokojne:
„Nie som konšpirátor. Som len tréner vlastného Pokémona.“
Môj je Pikasso
