Samozrejme že som si ho kedysi vážil. V čase, keď som odhadzoval pioniersku šatku a zaspával pri húkačkách rušiacich Slobodnú Európu, bol jedným z mála Slovákov, ktorí boli na správnej strane a nebáli sa to deklarovať a pykať za to. Za to klobúk dolu.
Detto prvé zvrhnutie Mečiara, ktorého motorom bolo KDH a v prvom rade Čarnogurský. Až na základoch tejto minirevolúcie povstal Dzurinda a dnešná podoba tej nazvime to normálnej časti slovenského politického spektra.
Už vtedy sa množili okolo Čarnogurského podivné chýry a informácie. Keď zavalil tú pamätnú vetu o Mečiarovi, že by ho vraj nemali za nič stíhať, lebo sa zaslúžil o slovenskú štátnosť, až vtedy som si povedal, že no tak na tohto človeka naozaj pozor.
Angažmán v Slovensko-ruskej spoločnosti už vôbec neprekvapilo. Samozrejme že nič proti Rusom ako ľuďom, to božechráň, tak ale šéfovať jačavej Anči a ďalším čudákom v spoločnosti, ktorá má údajne v stanovách okrem iného to, že nesmiem na verejnosti povedať nič, čo by bolo proti politike Kremľa, no tak to sorry to už sa radšej rovno zamestnám ako agent v FSB a zažijem pri presadzovaní ruskej myšlienky aspoň nejaké to dobrodružstvo.
Už som myslel, že Čarnogurský ma nemá čím prekvapiť. A bum, pozriem dnes SME, a skoro mi vypadli oči: Čarnogurský sa hrdo hlási k úlohe "posla" pri nahováraní medzi Smerom a KDH. A keby sa aspoň nehanbil hovoriť celú pravdu. To, že ide o Smer a že Čarnogurský osobne rokoval s Ficom, musel do skladačky potvrdiť až Figeľ.
Dosť dobre nechápem, ako človek, ktorý isto veľmi dobre chápal nebezpečenstvo komunizmu aj Mečiara a nebál sa proti nemu vystúpiť, teraz môže napomáhať spojeniu svojho politického dieťaťa s Ficom. Ok, ako prvý o tom, že Fico vlastne nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, hovoril myslím Hríb, ale ten z toho tipujem veľmi rýchlo vytriezvel.
Čarnogurský stále nie? Alebo je v rámci jeho geopolitických náramne strategických kalkulácií prípustné spojiť sa s čertom-diablom, len aby malo jeho KDH viac ministrov? Jasné, vytáča sa, že on nepresadzuje to ani to, ale z jeho vyjadrení je podľa mňa dostatočne jasné, čo by uprednostnil on. Koalíciu Smer - KDH. Možno plus SNS, to by ma v tejto súvislosti už vôbec neprekvapilo.
Veľmi si vážim postoj Figeľa, ktorý Čarnogurského ponuku odmietol. Od začiatku som si hovoril, že také niečo už nie je možné, a že minimálne ľudia ako Lipšic či Žitňanská by v tom momente tú stranu museli opustiť.
A Čarnogurského poslíčkovstvo podľa mňa nie je žiadna epizódka, na ktorú sa ochvíľu zabudne. Práve na tomto poli bude totiž podľa mňa aj v najbližších rokoch prebiehať skrytý politický boj o budúci osud Slovenska. Pôjde o to, či sa katolíci, teda najväčšia názorová skupina u nás, pripoja k pravici, áno aj k liberálom, alebo radšej k politikom typu Fica, Slotu či Mečiara. To, že Čarnogurský podľa všetkého uprednostňuje túto druhú možnosť, ma naozaj dokonale vyviedlo z miery. A keďže predpokladám, že on sám rozmýšľa v kategórii hriechu, chcel by som mu týmto kanálom odkázať, že ak čosi ako hriech naozaj existuje, tak z tohto jedného, hriechu poslíčkovstva pre zástupcov politického pekla a pokusu narušiť rodiace sa politické spoločenstvo normálnych ľudí, ho nevyseká ani desaťtisíc otčenášov a zdravasov. Iba ak veľmi rázne a aspoň akým-takým pokáním sprevádzané vytriezvenie z vlastných strategicko-mocenských bludov.
Diablov posol Ján Čarnogurský
Asi tak, že netreba zbytočne glorifikovať ľudí, ktorí za komunistov sedeli v base. Aj keď veľká väčšina z nich o svojich ľudských kvalitách presviedča aj po páde komunizmu, rovnica, že kto trpel za komančov, je automaticky a navždy vo všetkom ok, jednoducho neplatí. Aj keď to trochu narúša naše obľúbené čierno-biele videnie vecí, treba uznať, že medzi ľuďmi, ktorí sa odvážne postavili proti komunizmu, sú aj takí, ktorí sú dnes úplne mimo a robia len samú zlobu. Za všetkých jeden príklad: Ján Čarnogurský.