Jedného jarného dňa som sa s priateľkou ocitolv obchode s „nie drahými“ knihami. Viac-menej neplánovane, aj keď som tamuž predtým neraz narazil na niečo, čo ma prinútilo aspoň niekedy vymeniťinternet za knihu, mi oči padli na príjemný šedo-tyrkysovo-neviemaký obals červenými ponožkami v kopačkách a ja som si povedal: „Túto knižkusi vezmem na dovolenku!“ (Huhú, ja som bol na dovolenke:)
Druhá vec, ktorá ma na nej zaujala bol jej autor: NickHornby. Považujem ho za relatívne dobre známeho, keďže viacero jeho románovbolo úspešne sfilmovaných (High Fidelity, About a Boy) mňa si však získalpo pozretí filmu „Pitch Fever“ z roku 1997, ktorý bol natočený podľa jehorovnomenného románu, navyše aj scenár filmu vyšiel z jeho pera. Toto bolov lete roku 2007 a zhliadnutie filmu vo mne takpovediac radikálnezmenilo postoj k fanúšikovaniu a futbalu ako takému. Finálna ideabola jednoznačná a celkom očakávateľná: - je to a vždy bude LEN hra,ale to nadšenie, vzrušenie, radosť a posadnutosť, ktoré sprevádzajúsledovanie púte svojho obľúbeného klubu stoja za to, aby sme tomu obetovalinejaký ten (v skutočnosti dosť veľa:) čas.
Ale späť k mojej dovolenkovej knihe. Na jej obale stálo„Môj obľúbený rok“, zbierkafutbalových poviedok a esejí (My Favourite Year, A Collection ofFootball Writing), 2005.
A tak som, vdychujúc omamný jadranský vzduch začalhltať knihu, ktorú Mr. Hornby zostavil z prác viacerých autorov (vrátaneseba). V zbierke títo spisovatelia opisujú svoje pocity a spomienkyna rok (v skutočnosti je to sezóna), v ktorom sa ich milovaným mužstvámprihodilo niečo pozoruhodné, oni boli pri tom a rozhodli sa, zpresvedčenia, z viery, z nádeje, z vášne, že o tom napíšupár strán.
Myslím si, že britský humor ma svoju reputáciu aj u nása tak asi ani nemusím pripomínať, že príbehy zďaleka nebolio vyhraných ligách, či pohároch, ale o írskej hrdosti,o treťoligovom klube z juhovýchodu Škótska, o tom akofanúšikovia môžu pomôcť v boji proti senilnému magnátovi, ktorý je omylommajiteľom ich miláčikov, a o tom ako oni podobné situácie,o ktorých iní (bežní - rozumej na futbale nezávislí) ľudia pravdepodobneani nevedia že existujú, prežívali so zatajeným dychom, v očakávaní veľkejradosti, alebo – a teraz neviem, čo napísať ako opak radosti... smútku,sklamania, rozčarovania? Myslím si, že milujúci fanúšik tieto výrazy vo svojomslovníku nepotrebuje a ani nemá, keďže ako sa aj v „mojej“ dovolenkovejknižke písalo: „Koniec? Aký koniec, veďje tu (vždy) nová sezóna!!“
A tak ja čítajúc, druhým očkom sledujúc nášhogermánskeho suseda z vily (znie to dobre, čo?:) ako obratnými pohybmi („Nerobíto prvýkrát“ pomyslel som si) odväzuje svoj malý motorový čln a pristavujeho k brehu tak, že si jeho už nie tak vyšportovaná partnerka akurát žezamočí členky aby mohla nastúpiť, som si povedal: „Toto bude NÁŠ rok!“
Takto presvedčený, so slaným pocitom na perách, som uvažovalďalej: „A keďže to bude náš ROK, prečo o ňom nepísať už počas neho?“ Žltá loďka, s chorvátskou aj nemeckouvlajočkou sa vzďaľovala, ale ja som svoje písanie videl stále zreteľnejšie.
O niekoľko dní sa dovolenka nášho „námorne“ zdatnéhosuseda skončila a do ich apartmánu zavítala rodinka jeho krajanov. Keď somich na druhé ráno, skorej ako sme sa my začali chystať na raňajky uvidelodchádzať na pláž, pohľad na ich mladého synátora ma znova utvrdil: „TOTO bude náš rok!“ Nie, nebral som toako znamenie, ale zlepšilo mi to náladu. Na jeho osuške totiž žltým na červenomsvietilo: „You’ll never walk alone –FC LIVERPOOL“.
Párkrát som sa pokúsil odpovedať na otázku, zarozmýšľal, naokamih zalovil v pamäti, na sekundu zauvažoval: „Prečo Liverpool?“V podstate odpoveď nepoznám, ledaže by som si uznal dôvody typu: -odjakživa som im fandil, - aj môj otec im fandil odkedy si pamätám, -Liverpoolzačína na to isté písmeno ako Levice – môj „hometown“ (to ešte keď som bolmalý). Pravdepodobne to bude mix týchto pseudo dôvodov, ale v podstate,tak ako v živote, keď si vyberáte a potom prežívate nejaké citovéputo, tiež sa vás nikto nepýta prečo. Niekedy, keď sa ma niekto spýta prečo,rovno prejdem do mierneho protiútoku a odpovedám nepriamo: „Dokonca som užaj bol na Anfielde na zápase!“ (Huhú, ja som bol na magickom Anfield Road).
Samozrejme, aktívnejšie som začal sledovať The Reds poneuveriteľnom triumfe v Champions League v 2005 a hneď na to sombližšie k ostrovnému futbalu pričuchol počas mojich dvoch pobytovv hlavnom meste Walesu – Cardiffe (Bluebirds, ako prezývajú miestnych CityFC, tiež odvtedy fandím a tiež by to tento rok s ich postupom mohlo byťnapínavé – aby som už nenapísal znovu, že to bude ich rok:)).
Posledným impulzom bolo spomínané vlaňajšie pozretie filmuFever Pitch, ktorý paradoxne končí tým (keďže je to skutočný príbeh) ako siArsenal v poslednom kole sezóny 1989 na našom ihrisku víťazstvom 2:1vybojoval titul, tým že nás preskočil v tabuľke... (O rok neskôr sme to ajtak ešte raz všetkým natreli a tým rokom (1990) sa začína náš majstrovskýpôst...)
Odvtedy sa teším na každý zápas ako malý chlapec a naprstoch jednej ruky by som zrátal zápasy minulej sezóny(2007/08), ktoré somnesledoval „live“. Ku spomienkam z minulých sezón sa takisto dostanem priopisovaní tej aktuálnej, možno aj k zážitkom z Cardiffu, samozrejmeaj z návštevy nášho chrámu na Merseyside. Ale to neskôr.
Pri písaní budem používať aj dátumy, keďže chronológia jepri rozpise zápasov viac-menej dôležitá. V čase písania týchto riadkov máme zasebou prvý seriózny zápas sezóny a to vystúpenie v predkole Ligymajstrov na pôde Standardu Liege. Výkon to teda nebol bohvieaký (trebapoďakovať Pepemu Reinovi za čisté konto a bezgólovú remízu, útočníkov verupochváliť nemožno, zato súperovi patrí uznanie, pripravili sa na násvynikajúco...), ale celý čas som sa uisťoval tým, že Rafa sa spolieha na to žev odvete ich pred tribúnou The Kop rozbijeme a tak svojim chlapcompovedal, aby si to najlepšie nechali na otvárací zápas Premier League.
Ten nás čaká už zajtra (sobota 16. 8. 2008)v podvečerných hodinách a aj keď obvykle mávam chvenie v bruchulen pár hodín pred zápasom, tentoraz sa vzrušenia neviem zbaviť už ani dnes.Predtým si ešte pozrieme ako vstúpi do bojov Arsenal, aspoň zistím nakoľko sina nich budeme musieť dávať pozor. Tak si teda držme palce, nech tov sobotu všetko dobre dopadne, myslím že Robbie Keane by si lepší zápas nasvoj premiérový gól nemohol vybrať :)
Skoro sa ozvem, majte sa krásne a fandite slušne :)
