Bývalý Slovenský krasokorčuliar, prvý krasokorčuliar v histórii, ktorý skočil na medzinárodnej súťaži štvoritý skok potvrdený aj Medzinárodnou korčuliarskou úniou, bronzový medailista ZOH 1984 Jozef Sabovčík rozpráva svoj životný príbeh v ktorom spomína na detstvo, začiatky v športe, školské obdobie, Olympijské Hry, odchod do Kanady a život v Kanade, život v USA, motiváciu…
Vaša cesta sa začala 4.12 1963, do akej rodiny ste sa narodili?
Obidvaja rodičia boli tanečníci. Mama bola Primabalerína.Otec bol takisto baleťák a tanečník. Neviem koľko mi bolo rokov. Bol som dosť mladý vtedy ešte. Mal som 6, alebo 7, tak on sa zranil, niečo si urobil s členkom, prestal tancovať a stal sa z neho choreograf. A ja tým pádom, že oni mali angažmán vo Viedni, tak vlastne ja som vyrastal cez týždeň s babičkou, keďže oni celý týždeň boli vo Viedni a tancovali, domov chodili do Bratislavy na víkendy. Ja som mal vlastne 2 domovy. Jeden som mal s rodičmi a druhý s babičkou. Babička bývala na Družstevnej v Bratislave, kde bolo kedysi centrálne trhovisko a rodičia v Ružinove. Takže také boli moje začiatky.
Vaši rodičia boli často mimo domova, väčšinu času trávili vo Viedni, keď si to porovnáte, aké hodnoty sa Vám snažili vštepovať Vaši rodičia a babka?
V podstate obidvaja aj babička aj rodičia mali tie isté hodnoty Tam išlo o to skôr, že ja som vlastne tým pádom, že som vyrastal s babičkou tak tá mala so mnou tú najťažšiu prácu so mnou - musela sa o mňa starať dennodenne. Potom, keď som išiel na víkend k rodičom, tak mi boli strašne vzácni. Oni nemuseli až toľko so mnou bojovať ako keď som bol ešte malé decko. Babička to mala najhoršie, nakoľko ja som nerád vstával a keď sme začali chodiť na zimný štadión na tréningy začínali o 6 tej ráno, to boli veľké boje so mnou.
Hovorili Vám rodičia, babka, že synak, dokážeš čokoľvek, alebo drž sa pri zemi?
Musíte si uvedomiť to, že ja keď som vyrastal v 60. rokoch, tak tým pádom, že rodičia boli v zahraničí, ja viem že rodičia vždy hovorili, že nemusíš nikomu hovoriť. že či máme farebnú televíziu a takto… Držali sme si svoje vlastné rodinné záležitosti pri tele, že sa veľa o ničom nerozprávalo, že ako si žijeme, ako si vedieme. Babička ma podporovala vždy vo všetkom čo som chcel robiť. Ona ma vlastne priviedla na ľad.To sme len náhodou išli na verejné korčuľovanie a nejak sa mi to zapáčilo. Rodičia o tom vôbec nevedeli, že som začal korčuľovať. Takže to všetko bolo v kvázi na ňu. Viem, že keď ma po prvýkrát prišli pozrieť na ľad, tak som si skoro vyrazil oba predné zuby, ktoré mi akurát narástli. To bolo na verejnom korčuľovaní, oni mali len jednu časť, koniec ľadu ohradenú drôtom, nejaké lano tam bolo, ja som si ho nevšimol, chytilo ma to pod krk, prevrátil som sa na to, spadol som, krvácal som všade, mama hneď vyskočila, že naposledy som bol na ľade! Tým bol koniec… Oni samozrejme potom odišli v pondelok do Viedne, tak ja som sa vrátil naspäť na ľad. Tak v podstate nechtiac som spravil vo svojich 6,7 rokoch svoje prvé salto.
Celý inšpiratívny rozhovor si môžete bezplatne vypočuť na Spotify, iTunes - podcast Po Živote s Tomášom Verešom
Spotify
iTunes
Za odber, hodnotenie podcastu budem vďačný.
