Do Afganistanu vchádzam plný rozpačitých pocitov. Colnica s porozbíjanými oknami je zničená a špinavá. Prvá kontrola ma posiela k ďalšej, kde prichádza prvý pokus o úplatok. Policajt v roztrhanej špinavej uniforme a s kalašnikovom opretým o stôl si v malej zničenej miestnosti gestikou rúk žiada rýchlo úplatok. Môj nechápavý výraz tváre nepomáha a 10 dolárov si pýta ešte raz, ale už slovne a dôraznejšie. Uvedomujem si, že mám veľmi nízky rozpočet a šetrím, kde sa dá. Rozdávať úplatky, to si nemôžem dovoliť. Tak priateľsky hádžem psie oči a vysvetľujem, že rád by som mu dal aj 20 dolárov, ale som chudobný študent a potrebujem tých pár dolárov na jedlo. Nervózny z ďalších prichádzajúcich policajtov len kývne hlavou a za trest mi kompletne prehľadáva ruksak.
Na moje prekvapenie, získanie potrebného víza bolo pomerne jednoduché. Na ambasádu do Viedne som už prišiel vyzbrojený pozývacím listom od Najiba. Tak, ako aj tvrdil, že budú ku mne milí a nebude problém so získaním víza, tak aj bolo. Na druhý deň som si prišiel po hotové víza a neboli potrebné žiadne ďalšie byrokratické požiadavky, ako napríklad na uzbeckej, či iránskej ambasáde v podobe oficálneho pozývacieho listu od miestnej cestovky, ktorým sa vstup do týchto krajín zbytočne predražuje.
Zdieľaným taxíkom sa veziem od hranice do sto kilometrov vzdialeného Mazari Sharif. Hneď prvé minúty spoznávania okolitého sveta ma dostávajú do krutej reality. Zničené provizórne obchodíky v kontajneroch a špinavé prostredie plné odpadkov. Atmosféru vystupňuje kolóna moderných policajných džípov, financovaných najmä Spojenými štátmi. Vydesený si ale postupne zvykám. Po príchode do mesta sa ukrývam pred stovkami pohľadov do internetovej kaviarne a kontaktujem Dosta, známeho môjho afgánskeho kamaráta Najiba, ktorého som spoznal ešte pred rokmi vo Frankfurte. Obidvaja prišli na Slovensko ešte počas komunizmu na výmenný študijný pobyt. Zostali aj po škole a pár rokov u nás pracovali. Po slovensky ešte rozprávajú výborne a ten ich afgánsky prízvuk nemá chybu :). Dost po pol hodine prichádza, zdravíme sa a hneď na začiatok mu vysvetľujem, že potrebujem tradičné oblečenie, aby som zapadol a bol menej nápadný.
S prichádzajúcim večerom sa pulzujúci pouličný život stupňuje a pomedzi davy obchodníkov, bezdomovcov, či modliacich sa veriacich prechádzame rušnou ulicou. Na rozdiel od iných moslimských krajín, kde obchody žijú do neskorého večera, v Afganistane sa život v uliciach po zotmení končí a o šiestej večer sa takmer všetko zatvára. Preto sa všetci snažia dokúpiť potrebné veci do zotmenia. Kapacita afgánskych aút je rozhodne neobmedzená. Často vidieť v aute aj desať osôb :). Kvôli bezpečnostnej situácii prespávam každú noc v hoteli. U Dostovej rodiny som síce vítaný, ale kvôli zvedavým pohľadom susedov je hotel lepšou alternatívou. Predsa len, čakať kedy zaklope polícia, ktorú privolali susedia kvôli obavám z toho, že sa vo vedľajšom dome zdržiava neznámy cudzinec, nie je najpríjemnejšie.
Najkrajšou atrakciou v Mazari Sharif je Modrá mešita. V strede mesta sa pýši viacerými precízne vybudovanými vchodmi. Na ulici stretávam často grilujúcich predavačov kebabu a musím dodať, že je fantastický. Pri potulovaní sa ulicami míňam visiace kusy mäsa pred mäsiarstvom, desiatky stánkov s ovocím či zeleninou. Proste pouličný predaj akéhokoľvek sortimentu rozprúdi život v uliciach a mestu dodáva špecifického ducha.
Za spomenutie určite stojí afgánsky národný hrdina Ahmad Shah Massoud, ktorého portréty zdobia celý Afganistan. Hneď pri príchode do krajiny ma víta na obrovskom bilborde a sprevádza ma celou mojou cestou naprieč Afganistanom - nálepky s jeho podobizňou je vidno vo výkladoch obchodov či na sklách taxíkoch. Najskôr bojoval proti ruskej okupácii a neskôr bol veliteľom protitalibanskej Severnej Aliancie. Napriek tomu, že bol v roku 2001 zavraždený dvoma príslušníkmi Al-Káidy, prezlečenými za reportérov, jeho hrdinstvo a boj za slobodný Afganistan žiari v afganských srdciach evidentne až dodnes.
Cestou cez hory do Kábulu
Na ceste z Mazari Sharif do Kábulu opäť využívam zdieľaný taxík. Jedná sa o relatívne bezpečnú cestu v porovnaní napríklad s cestou z Kábulu do Heratu, ktorou nechodia ani Afgánci, pretože priamo na ceste Taliban zastavuje a kontroluje autá. Tí, čo pracujú pre vládu proste majú problém. Väčšina cesty, a to najmä v horách, je v katastrofálnom stave. Často bez asfaltu. Po dvoch hodinách cesty sa ma vzadu sediaci Afgánec pýta niečo v miestnom jazyku. Na to sa taxikár zasmial a hovorí, že nie som Afgánec. Moje tradičné oblečenie teda plní účel, skonštatovali sme. Celú cestu rozprávame o všetkom možnom a Afgánci hlavne vyzvedajú, ako vníma Európa Afganistan. Hmmm, dobrá otázka. Odpovedám, že ak by som bežným Európanom navrhol cestu do Afganistanu, väčšina si asi bude myslieť, že do hodiny po vstupe do krajiny ich Taliban unesie, okradne a kvôli výkupnému ich bude v tvrdých podmienkach dlhé mesiace zadržiavať. Správami ponúkaný obsah informácii o tejto krajine je totiž obmedzený a skresľuje vnímanie ľudí o Afganistane. Aj to sa samozrejme môže stať, ale pravdepodobnosť je porovnateľná asi s pravdepodobnosťou, že v zime zomriete na slovenských cestách. Je potrebné sa informovať, ktoré časti sú bezpečnejšie a do ktorých nechodia ani samotní Afgánci, tam je smrť už pravidelnejšia. Neskôr spolu s mojimi spolucestujúcimi obedujeme pri horskom priesmyku a tradičná ryža spolu s čerstvou jahňacinou je skutočnou delikatesou. Celú cestu zdobia krásne panoramatické pohľady na okolité hory, dedinky s jednoduchým životom, či rieky valiace sa z hôr do suchej púštnej krajiny.
Hlavné mesto Kábul
Pri príchode do Kábulu policajná kontrola zastavuje každé auto, všetci vystupujú a prebieha rýchle prehľadávanie. „Dobré, že máš tradičné oblečenie, inak by si ťa už vzali a podrobnejšie vyzvedali ohľadom tvojej cesty," tvrdí taxikár. Kábul je obrovská metropola, plná rozvíreného prachu, ktorý spôsobuje zlú viditeľnosť. Ohraničujú ho desiatky skalnatých kopcov. Väčšinu obyvateľstva tvoria chudobní z miestnych slumov. Ak sa teda bavíme o chudobe v Afganistane, priznávam, že som ešte väčšiu nevidel. V krajine zmietanej dlhé roky občianskou vojnou to asi ťažko môže vyzerať inak. Špinavé ulice plné odpadkov a zapchatých špinavých kanálov, desiatky zbombardovaných budov. K tomu stovky potulujúcich sa bezdomovcov, snažiacich sa prežiť. Mesto ich už evidentne vníma ako svoju súčasť. Vo vzduchu ale cítiť, že niekomu tu vojna vyhovuje. Či už sú to Američania alebo miestne drogové gangy, ktoré vďaka máloefektívnym policajným orgánom nie sú výrazne obmedzované v drogovom biznise, ťažko povedať.
Asi najväčším zážitkom v Kábule bolo, keď okolo mňa na ulici prešiel ozbrojený konvoj sprevádzajúci tri čierne limuzíny. Asi minútu som ešte stál a sledoval ako sa mi džípy s guľometmi strácajú na dohľad. V tom celom arzenále sa už strácam. Večer ma s Mandozaiom zastavujú policajti, ktorí si všimli, že som odfotil budovu vo vládnej časti. Teroristi sa fotením budov pripravujú na atentáty a Mandozai, ďalší Najibov známy, im vysvetľuje, že o nič nejde, že som len turista. Nakoniec nás po vyrozumení situácie púšťajú ďalej. Večer vchádzam do hotela, a to cez pancierové bezpečnostné dvere strážiace ochrankou.
Podľa môjho názoru je pri cestovaní najdôležitejším pomocníkom Váš inštinkt. Môžete mať načítané desiatky článkov, mať kontakty v krajinách, poznať pravidlá a miestne zvyky. Často sa ale dostanete do situácie, v ktorej si musíte poradiť sami, a to podľa vlastného uváženia. Myslím, že pri cestovaní v krajinách ako Afganistan to platí násobne, a preto cesta v krajine s občianskou vojnou nemusí byť automaticky bláznovstvom, ale zážitkom pre náročných cestovateľov. Preto moja odpoveď na otázku z nadpisu je KAJŠMENTKE :D
Amerika dobýja Afganistan?
Pri sledovaní bežného života v afgánskych uliciach si uvedomujem, ako sa tu dokázal zharmonizovť vojenský stav krajiny s bežným životom. Celá mladšia generácia od tých najmenších po tridsiatnikov nezažili mier a občiansku vojnu berú už ako samozrejmosť. Afganistanu je zrejme súdené byť neustále vo vojne. Neúspešné ťaženie Rusov vystriedalo plienenie Talibanu. Na to prišlo OSN, a to s veľkou podporou Američanov. Ich prítomnosť vnímajú Afgánci relatívne pozitívne, rovnako ako ja. Rozumiem, že nie každý so mnou bude súhlasiť, veď mladých "kváziodborníkov" na zahraničnú politiku alebo globálnu ekonomickú krízu je nespočetne. Predsa len nadávať na USA je dnes tak cool. Pokorne len ponúkam svoj názor, založený na zážitkoch z cesty v Afganistane.
Každopádne do udržiavania kontroly nad najstrategickejšími miestami v krajine pred Talibanom vráža USA miliardy dolárov a aj vďaka tomu si miestni môžu prevádzkovať svoje obchodíky, z ktorých si zabezpečia aspoň základné potreby. Zásah USA v Afganistane je možné pozorovať na každom kroku. Miestna polícia disponuje relatívne dobrou výbavou, moderné policajné džípy sú najjasnejším príkladom. Bohužiaľ mierumilovní Európania vidia napríklad za snahou USA zriadiť v Európe radary automaticky špinavé americké vojenské hry. Veď len počas Arabskej jari sa ukázalo, akým smiešnym arzenálom disponujú krajiny Európskej Únie. Som zvedavý, čo by robili tí, ktorí nadávajú na "všadeprítomnú ozbrojenú Ameriku", ak by sa dostal Islamský štát k hraniciam s Bulharskom.
Osobne si nedovolím hodnotiť to, čo presne sledujú Američania svojou výraznou pomocou vláde v boji proti Talibanu. Pravdou ale je, že za celé tie roky minuli miliardy dolárov. Ak sa im tieto peniaze vrátia, tak až za dlhé roky. V konečnom dôsledku ide samozrejme aj o záujmy čisto americké. Afganistan je pre Ameriku mimoriadne dôležitý kvôli svojej strategickej polohe. Susedí predsa s nepriateľským Iránom, kontroverzným Pakistanom, či s veľkým ekonomickým hráčom na poli, s Čínou. Navyše ani do Ruska to nie je až tak ďaleko.
Po Afganistane mal nasledovať Pakistan, a to prechod cez Peshawar, Islamabad a Lahore. Miestni ma od toho silno odhovárajú, vraj sa na hranici zhoršila situácia. Nakoniec dávam na radu miestnych a kupujem letenku do New Delhi. Pri opúšťaní hotela mi ochrankár podáva ruku a vysvetľuje, že ak sa vrátim, tak mám prísť pozdraviť a s akýmkoľvek problémom mi v meste rád pomôže. Na letisku prechádzam cez približne desať pásových a päť roentgenových kontrol. Po neskutočnom cestovateľskom zážitku teda opúšťam Kábul a letím na východ do Indie. Afganistanu prajem upokojenie situácie a prosperitu v ďalšom období. Po dlhých rokoch chaosu si to už zaslúži a verím, že sa tu o tridsať rokov budem môcť prejsť po modernej a prosperujúcej krajine.
V najbližšom pokračovaní cyklu Išiel Tomek na vandrovku sa dostaneme do pestrej !ncredible Indie. Nad spaľujúcimi telami pri posvätnej rieke Ganga sa spolu zamyslime nad indickým ponímaním smrti a dozviete sa, čo ma v tejto rozľahlej krajine najviac zarazilo.
Viac fotiek z cestovania v Afganistane tu a video z každodenného života v afganských uliciach tu
Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu
