Po prebudení obraciam zrak na oproti stojacu stoličku. S rozlepenými očami sledujem, ako mi Boh lezie po šampóne. Znechutený volám chalana z recepcie, aby konečne odstránil všetkých Bohov z mojej izby. Včera len vtipne skonštatoval či sa bojím myši, veď to je tiež Boh a nič mi nespraví. Dnes už vie, že to myslím vážne. Myši stretávam často a je jedno či som v lacnom hoteli, v reštaurácii, vo vlaku alebo v chráme.
Z afganského Kábulu prilietam do hlavného mesta Indie, kde ma už očakáva najlepšia indická hostiteľka z couchsurfingu Santoshi :). Po hektických týždňoch cestovania pár dni relaxujem a postupne sa aklimatizujem v tejto hinduistickej krajine. Môj mesačný pobyt v Indii začína ochutnávaním pikantnej indickej kuchyne, spoznávaním okolia a hinduistického náboženstva. Sediac medzi modliacimi v miestnom chráme mi Santoshi vysvetľuje, čo symbolizujú tie najdôležitejšie bohyne. Neskôr mám tu česť zažiť rituál ohňa k bohyni Kali u rodiny jej strýka, pri ktorom horí v strede bytu oheň, ich "duchovný" vykladá rôzne modlitby a do toho Santoshi párkrát trúbi pomocou mušle. Na konci dostávam symbolicky červenú šnúrku na pravé zápästie, ktorá ma má chrániť a prinášať mi šťastie.
Prvá cesta vlakom smeruje do posvätného mesta Amritsar, ktoré sa pýši nádherným zlatým chrámom. Po návšteve tohto magického miesta v provincii Punjab mierim do Jallianwala Bagh, históriou nabitej záhrady, v ktorej sa nachádza pamätník na smutnú udalosť indickej histórie. V roku 1919 tu generál Dyer nariadil britským oddielom strieľať na zhromaždenie stoviek Indov, aby tým vyvolal strach miestnych voči Britom a tým zabránil rôznym nepokojom.
Síce som už v Európe párkrát pil čaj s mliekom, originálny indický čaj je úplne novým zážitkom. Kombinácia čierneho čaju (nie vrecúška zo supermarketu obsahujúceho všetko možné), zázvoru a mlieka v správnom pomere sa stáva skutočným zážitkom. Santoshi ešte zdôrazňuje, že pri varení netreba zabudnúť na postupné miešanie lyžicou nahor. Indovia ho varia na každom kroku a jeho predajcovia prechádzajú s čajníkom v ruke a neustálym pokrikom ČAAAJ (chai) dokonca aj vo vlaku.
Na mojej ceste okolo sveta mám za sebou už pár destinácii. V Turecku ešte vedeli odhadnúť, kde asi to Slovensko je. Aj keď som v Iráne päťkrát zopakoval, že som zo Slovenska, aj tak pri večernom lúčení s mojou hostiteľskou rodinou povedali autobusárovi, že som z Československa. V Indii to už vzdávam a som proste z Európy. Aj tá je niekedy neznáma :).
V meste Jaipur sa popri potulovaní ulicami ku mne prihovára Ind na motorke. V Indii nemám najlepšie skúsenosti s ľuďmi. Po otravných taxikároch a podvodníkoch na staniciach, ktorí presviedčajú zakúpiť si predražené lístky v ich cestovkách, som opatrný a nemám chuť sa s nimi zakecávať. Vraj prečo ich tak ignorujeme, veď chcú len spoznávať nových ľudí. Ok, zhodnotil som potom, čo mi vyčíta, že sme veľmi dôležití. Vysvetľujem mu, že nemám dobré skúsenosti s prihovárajúcimi sa Indmi. Neskôr ma Manoj zoznamuje s jeho kamarátmi. S indickým čajom v ruke si k nim teda prisadám na múrik vedľa čajovne, možno mi neskôr pomôžu. Tak aj bolo. Jeden deň mi poukazovali sloniu dedinku a miestne ihrisko. Ďalší deň mali indickí moslimovia veľký sviatok, počas ktorého obetovali kozu. Pozvanie som rád prijal a neskoršia hostina spolu s rodinou priniesla ďalší originálny zážitok. Posledný deň sme len tak na motorkách jazdili po okolitých dedinách a večer na ihrisku som konečne spoznal snáď najobľúbenejší šport v Indii - Kriket. Boli kamarátski, ochotní ukázať mi okolie, spoznať nových ľudí a porozprávať sa, ako to v tej Európe chodí.
Samotné cestovanie vlakom v Indii je veľkým zážitkom. Preplnené nástupištia, boj medzi stovkami Indov o to, či sa vleziem do vlaku, špinavé staré vozne a chudobné slumy okolo trate. Tie obklopujú tony odpadkov, na ktorých pobehujú svine, kravy, deti, kozy či psy. Chudoba rezonuje na každom kroku a najviac ma desí pohľad na malého bosého chlapca, ktorý v nočných hodinách chodí s vrecom v ruke po koľajnici a pomedzi pobehujúce potkany zbiera plastové fľaše. Zamyslený len pozorujem a zamýšľam sa nad tým, aké som mal šťastie, že som sa narodil v Európe. Tieto decká sú pripútané k miliónom chudobných a šanca na kvalitné vzdelávanie je minimálna. Bez čistej pitnej vody, bez dostatku jedla a základnej hygieny sa ich život od narodenia mení na boj o prežitie. Situácia sa nezlepšuje, ba naopak. Rastúca populácia práve tých najchudobnejších problém prehlbuje.
V žiadnom prípade sa India nevyznačuje len chudobou či tonami odpadkov. Po navštívení zlatého chrámu v Amritsare a Amber paláca v Jaipure, žasnem aj nad pohľadom na Taj Mahal a sediac pri brehu posvätnej rieky Ganga vo Varanasi si vychutnávam neopísateľnú atmosféru okolitého života. Druhý deň po príchode do Agry smerujem k top atrakcii celej Indie, ktorou celosvetovo známy Taj Mahal nespochybniteľne je. Očakávania nesklamal a hneď prvý pohľad naň zastavuje okolitý svet. Prestávam vnímať stovky ďalších turistov, nekončiaci hluk a neznesiteľnú horúčavu. Som tam len ja a vraj najkrajšia stavba sveta. Je jedno či sa na ňu pozriete už dvadsiatykrát, stále je to výnimočný pocit a z každej strany je rovnako zaujímavá. Po jej obhliadke oddychujem pri tradičnom banana lassi a malai kofta v Joneys place. Túto skromnú reštauráciu vrelo odporúčam. Je to oáza pokoja v strede džungle áut, otravných taxikárov a suvenírových obchodov.
Pri cestovaní v tejto rozľahlej krajine ma obklopujú skutočne zaujímavé tradície, pestrofarebné oblečenia Indiek či stánky s čerstvým ovocím. Legendou indických ciest je jednoznačne motorka Honda Hero. V Indii bojuje o prvenstvo na cestách aj s miestnymi TUK TUK taxíkmi. Z Varanasi som sa presúval do nepálskeho Káthmandu, kde som strávil dvanásť dní. Dva a pol mesiaca cestujem v tropických horúčavách bez kvapky dažďa, takže som sa naňho pochopiteľne tešil. To, že príde vo veľkom štýle, som ale nepredpokladal. Cyklón Hudhud spôsobil prudký dážď, takže pri štyroch prestupoch a prechádzaní hranicou som pár krát úplne zmokol. Všetky veci boli úplne mokré, takže nálada pod psa. Mimochodom práve tento cyklón spôsobil masívne lavíny na známej túre okolo Anapurny v Nepále. V ten deň zomreli aj slovenskí horolezci, čo mi je fakt ľúto.
Ak môžete navštíviť len jedno indické mesto, odporučím Vám práve Varanasi. Predstavuje obraz toho najtypickejšieho z Indie. Ranná plavba po posvätnej rieke Ganga pri východe slnka vystupňuje atmosféru a popritom ako si rieka pomalým tokom preráža cestu stredom mesta sledujem ranné modlitby hinduistov, ich kúpanie sa a pranie oblečenia. Pri objavovaní večerného života na jej brehoch stretávam stovky hinduistov, potulujúce sa posvätné kravy a spaľujúce sa telá Indov. Niektorí prišli dožiť svoj život práve do tohto mesta, aby ich telá boli následne spopolnené na brehoch tejto rieky. Prechádzam sa pomedzi tie všetky mohutné drevené vatry a rozrušený zo sledovania horiacich časti tiel si neskôr všímam pokoj na tvárach príbuzných. Ich pohľad nesmeruje na horiacu hlavu, ako môj. Ich pohľad smeruje na akt, ktorým sa lúčia so svojím blízkym. Jeho pozostatky sú predsa spopolňované pri posvätnej rieke a ich popol bude následne do nej vysypaný. Krajší odchod z tohto sveta pre hinduistu neexistuje. Popritom si uvedomujem, aký malý je rozdiel medzi životom a smrťou. Poniektorí sa dnes ráno zobudili rovnako ako ja a večer po západe slnka popol z ich pozostatkov mizne na hladine Gangy. Silný zážitok.
S Indiou sa lúčim v meste Kalkata, bývalom hlavnom meste Indie z čias britskej koloniálnej nadvlády. Z Nepálu som do tohto mesta cestoval kvôli preplnenej doprave dva a pol dňa. Bohužiaľ očakávanie sa stáva skutočnosťou a po pár mesiacoch mi mizne smartphone. Nie je to síce prvá vec, ktorú mi na ceste ukradli, každopádne jedna z najdrahších a pochopiteľne mi to skazilo náladu. Našťastie na špinavého, unaveného a okradnutého Slováka už v Kalkate čaká kolumbijská couchsurferka spolu so svojimi spolubývajúcimi, takže mi zdvíhajú náladu a všetko sa dostáva do starých koľají. V tomto meste navštevujem najmä dom, kde sa Matka Tereza starala o tých, ktorí jej pomoc najviac potrebovali. Čítam odkazy na stenách okolo jej hrobky a uvedomujem si, akou veľkou osobnosťou bola.
Po Indii malo podľa plánu nasledovať vytúžené Mjanmarsko, do ktorého sa ale z Indie pozemne nedá dostať. Kvôli komplikovanej doprave a nedostatku času teda kupujem lacnú letenku priamo do Bangkoku. V deň odletu nastávajú pekelné problémy. Ráno ma totiž nepustili do lietadla. Vraj som nebol zaregistrovaný v systéme. Po dvojhodinových obvolávaniach s ochotným pracovníkom IndiGo dostávam nový lístok na večerný termín. Ten meškal a po presune brán nástupu a neorganizovanom informovaní som nútený prespať na letisku a letieť až ráno. Po tridsiatich hodinách strávených na letisku v Kalkate konečne odlietam. Už som sa začal cítiť ako Tom Hanks vo filme Terminál :).
India vo mne zanechala špecifické spomienky plné rozpačitých pocitov, spoznal som ďalších skvelých ľudí a teším sa na ich sľúbenú návštevu na Slovensku. To, že dostať sa k pitnej vode otočením kohútika je na tejto planéte luxusom a že mať pravidelnú stravu je snom miliónov ľudí som vedel už pred cestou do Indie. Ale zažiť to na vlastné oči posunie tieto fakty na úplne inú rovinu chápania.
V ďalšom pokračovaní mojej cesty okolo sveta sa dostaneme pod strechu sveta. Hlboko v lese sa prejdeme po nepálskych dedinkách a popíšem Vám moju párdňovú túru plnú pohľadov na obrovské zasnežené masívy sedemtisícoviek.
Viac fotiek z cestovania v Indii tu
Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu
