Nachádza sa v spolkovej krajine Štajersko a je jednou z najkrajších roklín v Rakúsku.
Vyrážali sme s kamarátkou o 5 hodine ráno z Bratislavy a vyhli sme sa víkendu, aj keď to bolo v prázdninovom období. Pri pár zastávkach na kávu sme trasu zvládli do pol 8 ráno. Práve o tejto hodine roklinu otvárajú. Zaparkovali sme v mestečku Mixnitz a po hodinke stúpania sme sa dostali ku vstupnej bráne. Vstupné 3,50 eura, ľudia skoro žiadny. Za celý čas prechodom roklinou sme ich stretli asi 10. Čakalo nás 164 rebríkov a 1400 metrov medzi jazierka, vodopády, bralá, skaly, no jednoducho nádherný úkaz prírody pod ktorý sa podpísal človek. Človek ktorý sprístupnil prechod medzi skaliskami. Celá trasa sa dá zvládnuť aj s deťmi. Pri normálnej kondícii treba rátť určite s dvoma hodinami. My sme prešli nad tiesňavu až po chatu Zum Guten Hirten, kde sme vydýchli, občerstvili sa a nabrali ďalšie sily. To ešte kamarátka netušila, že mám v pláne ísť až hore na 1720 metrový Hochlantz. Prešli sme 20 minút na ďalšiu chatu Steirischerjokl.
Tam už bolo ľudí celkom dosť. Odtiaľto vidieť aj vrchol Hochlantsch. Normálne som ju prehovoril. Neodolala. Upozorňoval som ju že nás čaká 400 metrov prevýšenie, no neodolala a dala sa nahovoriť. Chata príjemná, kde sa dá aj najesť. Polievka cca. 5 euro a napríklad Wienerschnitzel 12 euro. My sme mali jedlo zo sebou a tak sme len pokávičkovali. Dali sme sa na boj. Je to neustále stúpanie. Vrcho Vám nedá vydýchnuť. Turistický chodník sa vyrovná až tesne pred koncom trasy. Postupne sme oddychovali a pokračovali. Miška to zvládla na jednotku, len som čakal, že si počká kým zostúpime a potom ma prizabije. Na vrchu bolo ukážkovo. Výhľad až na Schneeberg. Pohľad na Alpy je vždy okuzlujúci. Na druhú stranu je vidieť jazero Teichalmsee, kde ľudia pokračujú ak idú do tiesňavy zájazdom. Tam ich potom čaká autobus. My sme tú možnosť nemali. Hore sme si posedeli, kochali sme sa. Po pol hodine sme teda zhodnotili, že naše sily určite stačia na zostup a tak teda ideme. Stretli sme ešte dosť ľudi, no najviac ma vždy fascinuje pohľad na starších, možno tak 70 ročných, ktorý stále svojim tempom takto zdolávajú kopce a neodradí ich ani krkolomné stúpanie. Prešli sme cez obe chaty a späť sme sa vracali inou trasou, ktorá kopírovala tiesňavu. Myslím že ten zostup býva niekedy náročnejší ako výstup. UZ to bolo trocha zdĺhavé. O pol 4 sa nám naskytol konečne pohľad na auto. Spočiatku sme sa chceli ešte previezť na jazero, ale dohodli sme sa že nadnes to stačilo a vr´=atili sme sa do Bratislavy. Miška najprv bojovala, že nezaspí, no nakoniec ju to na pol ceste zlomilo.
Bol to celodenný výlet a možno pri počte 4 ľudí to nevyjde vôbec nejaké nákladné. Pri dialničnej známke, PHM a vstupnom je to určite pár eur a výborný tip na kus nádhernej krajiny Rakúskych Álp.
