Prvým medzníkom v rámci istého stupňa nezávislosti Škótov ako jedného celku v rámci Veľkej Británie bol rok 1885, kedy bola vytvorená Škótska kancelária, na ktorej čele stál sekretár pre škótske záležitosti. Zriadenie tejto kancelárie znamenalo prvé delegovanie právomocí, hoci vo veľmi nízkom rozsahu. Tento úrad bol vytvorený na základe hnutia za „home rule“, čiže hnutia, ktoré požadovalo vlastnú samosprávu.
Po dosiahnutí prvého väčšieho úspechu situácia začala mierne stagnovať. Dosiahnutie väčšej miery nezávislosti bolo viackrát prerokované na pôde parlamentu, no bez úspechu. Ďalšie pokusy zastavila prvá svetová vojna. Ani po jej ukončení neboli jasne definované a sformované ciele a požiadavky, ako pokračovať ďalej. Škóti sa nevedeli presne rozhodnúť o akú formu nezávislosti chcú bojovať.
Zlom nastal v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa v škótskych teritoriálnych vodách našli obrovské ložiská ropy a následne začala jej ťažba. Škótska národná strana začala masovú kampaň pod názov: „It´s scottish oil“. Pre požiadavku nezávislosti použili tento raz ekonomický rozmer. Argumentovalo sa najmä tým, že príjmy, ktoré pochádzajú z tejto činnosti nijako nepomáhajú rozvoju Škótska, ale financuje sa tým chod celej Veľkej Británie. Táto iniciatíva očakávaný úspech nepriniesla, ani výrazne nezmenila status Škótska.
Rok 1979 priniesol prvé veľké referendum, ktoré malo za úlohu zistiť stav v škótskej spoločnosti. Otázkou bolo, či občania podporujú, alebo odmietajú devolúciu, teda prenos presne určených kompetencií. Referendum sa konalo v marci tohto roku, kedy Škóti mohli realizovali snahy o zisk väčšej autonómie. Referendum bolo dôsledkom preskúmania možnosti devolúcie pre Škótsko a Wales. Na základe tohto bol vydaný dokument: „Democracy and Devolution: Proposals for Scotland and Wales“. V dokumente sa objavil návrh na vytvorenie samostatných parlamentov. Podmienkou platnosti referenda bol súhlas minimálne 40% oprávnených voličov, pričom minimálne polovica sa musela zúčastniť. Druhá podmienka bola dosiahnutá, 51% zúčastnených sa vyslovilo za devolúciu. Problémom bolo, že referenda sa zúčastnilo len 33% oprávnených voličov. Referendum, ktoré malo byť zjednocovacím prvkom škótskeho národa ukázalo nejednotnosť názorov. Ukázali sa aj rozličné predstavy o vývoji ďalšieho smerovania Škótska.
Po neúspešnom referende začali najvyšší škótski predstavitelia opäť presadzovať devolúciu ako najreálnejšiu spôsob. Na tento účel vytvorili Kampaň za Škótske zhromaždenie. V roku 1989 sa podarilo uskutočniť Škótsku národnú konvenciu, kde sa zúčastnilo množstvo politických a cirkevných zástupcov. Za hlavné ciele si vytýčili zjednotenie názorov a jednotu politiky v oblasti devolúcie. Opäť sa do popredia dostávala aj otázka úplnej nezávislosti Škótska. Nastala obava, že po úspešnej devolúcii zavládne v spoločnosti uspokojenie a nik už nebude v boji za sebaurčenie pokračovať ďalej k úplnej nezávislosti. Škótska národná konvencia sa zaviazala k snahe naďalej šíriť tieto myšlienky v spoločnosti.
Po týchto krokoch nastalo v roku 1997 referendum, ktoré odsúhlasil vtedajší premiér Tony Blair. Referendum obsahovalo dve základné otázky. Prvá sa pýtala na to, či je podpora zriadiť Škótsky parlament, ktorý by mal presne delegované právomoci. Druhá sa pýtala na to, či má mať tento parlament právomoci v oblasti daňovej politiky. Účasť v referende bola len niečo viac ako 60%. Takáto nízka účasť bola negatívnym prekvapením. V otázke vytvorenia nezávislého parlamentu bolo za jeho vytvorenie viac ako 74% zúčastnených. Za to, aby mal parlament aj právomoci v daňovej oblasti sa vyslovilo len 63%.. Zaujímavá bola zmena názoru, ktorá za 20 rokov nastala. Ku koncu roka Škóti predstavili listinu ″Scotland Bill″, ktorej udelila súhlas samotná kráľovná. Následne v roku 1998 bol vydaný Zákon o Škótsku, ktorý povoľoval vytvorenie delegovaného parlamentu a škótskej vlády. Tento krok znamenal výrazný posun, keďže Škóti dostali právo vytvoriť si orgány s istou autonómiou, ktoré si mohli sami zvoliť v slobodných voľbách. V roku 1999 už bol ustanovený škótsky parlament a vláda.
Rok 2014 nám ukázal stálu aktuálnosť problematiky týkajúcej sa škótskej suverenity. V škótskom parlamente mala vtedy väčšinu Škótska národná strana, ktorá konanie referenda navrhla. Hlavné príčiny konania referenda súviseli s ekonomickou životaschopnosťou Škótska, sektorom obrany, členstvom v medzinárodných organizáciách. Škóti vyrukovali aj s požiadavkou vlastnej menovej politiky.
Referendum 2014 bolo garantované Edhinburghskou dohodou. Otázka bola postavená jednoznačne: „Má byť Škótsko nezávislou krajinou?“ Politickí predstavitelia dúfali v prebudenie občianskeho národného cítenia a predovšetkým túžby po nezávislej krajine. Kampaň sa niesla vo veľmi búrlivom duchu. Proti sebe stáli dva hlavné tábory – ″Yes Scotland″ za úplnú nezávislosť, a na druhej strane kampaň ″Better together″, ktorá presadzovala zachovanie Veľkej Británie.
Referendum bolo veľmi špecifické. Vekový cenzus bol znížený na 16 rokov a hlasovania sa mohli zúčastniť všetci občania Commonwhealtu žijúci na škótskom území. Účasť dosiahla rekordných 84,5%, no za nezávislosť sa vyslovilo len 44,7% zúčastnených. Referendum ukázalo existenciu národnej hrdosti, aj to že Škóti nezabúdajú na svoju minulosť a pretrváva záujem o otázku sebaurčenia, no nemožno sa odvolávať na vytvorenie úplne nezávislého štátu. Mnoho ľudí však považuje zotrvanie v únii za jedinú možnosť väčšej prosperity pre Škótsko.
Aj keď sa referendum skončilo neúspechom, Londýn nemohol ignorovať hlas 45% škótskych voličov. Po referende bola zriadená špeciálna komisia, ktorá mala za úlohu viesť dialóg medzi anglickou a škótskou stranou. Vzišlo z neho vyhotovenie návrhu zákona o novom usporiadaní Škótska. Vekový cenzus vo všetkých škótskych voľbách sa posunul na 16 rokov. Významnejšie však bolo dosiahnutie väčšej finančnej nezávislosti od Ústrednej vlády. Škótsky rozpočet začal tvoriť viac ako polovicu príjmov Škótska. Škótsky parlament si sám určoval daňové sadzby fyzických osôb a parlament mal aj voľnú ruku v oblasti tvorby sociálnych dávok. Z tohto môžeme usúdiť, že opäť došlo k významnému prehĺbeniu devolučných procesov.
Zásadný zlom nastal v júni 2016, kedy sa konalo referendum o vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie. Ako je známe, Veľká Británia ako celok vystúpenie odhlasovala, problémom však bolo, že 62% škótskych voličov hlasovalo za zotrvanie. Tento výsledok len dokumentoval prianie Škótska ostať v priestore Európskej únie. Začal sa tvrdý dialóg medzi škótskou a britskou premiérkou. Hlavným argumentom sa stal hlas škótskeho ľudu žiadajúci rovnoprávnosť. Škótska premiérka Nicola Sturgeon vypustila do sveta myšlienku o najlepšom čase na škótsku samostatnosť, preto opäť otvorila otázku o konaní referenda o škótskej nezávislosti. Londýn tieto kroky rázne odmietol, obával sa o stabilitu monarchie.
Momentálne je Veľká Británia stále v procese výstupu z Európskej únie a realizuje článok 50. Škótsko sa snaží proti brexitu bojovať súdnou cestou, no zatiaľ márne. Najprv sa o konaní ďalšieho referenda o nezávislosti uvažovalo až po úplnom vystúpení Británie z Európskej únie. Škótska premiérka chcela počkať aké podmienky Británia voči únii vysloví, a aký budú mať dopad na samotné Škótsko. Všetko sa ale zmenilo s nástupom nového premiéra Borisa Johnosa a jeho víziou brexitu bez dohody.
