Cesta do metropoly Slovenska netrvá dlho a tak zhruba po polhodine vystupujeme v BA.
Električkou sa presúvame na pasienky ku štadiónu Interu. Trnavské šály sme pre istotu dobre ukryli pod bundy, človek nikdy nevie či sa belasé „jadro“ nepohybuje v okolí. Pripája sa k nám asociál Mišo a tak sa v plnej zostave snažíme nájsť temne zašitú športovú halu.
Paráda, sme na mieste. Autobus nikde a tak krehneme na zime spoločne s ostanými, asi dvadsiatimi účastníkmi zájazdu. Pohľadom na hodiny zisťujem, že je pol dvanástej. Hlavný organizátor Karol nám hneď padol do oka a tak pri rozhovore s ním nám aj hodinové čakanie na bus, ktorý sa zdržal niekde pri Piešťanoch, uchádza rýchlejšie.
22.1.2005
00:30 sa pohýňame. Smer česká republika a potom Nemecko. Na hraniciach sme vybavení bez problémov a tak nás nič neruší pri popíjaní národného ruského nápoja. Jazyk sa postupne rozväzuje a začíname otvorenú debatu na každú tému, ale hlavne o futbale :).
Ani neviem ako som zaspal. Je ráno zhruba deväť hodín a ja sa prebúdzam 60km od Norimbergu. Rozbitý z pohodlného spánku po sediačky, sa vetráme na jednej pumpe.
Pri návrate do busu nám hladinu nervozity zvyšuje skutočnosť, že nemôžeme nájsť Jožkovu šálu. Podozrenie v našich hlavách padá na nejakého slovanistu a tak premýšlame ako v kľude vyriešiť situáciu. Hovorím Jožinovi, počuj prehľadajme to ešte raz. Výsledok opäť nulový. Voláme Karola a diskutujeme, čo s tým. V tom si Jozef od tepla vyzlieka mikinu a mňa ide poraziť. Šál pekne visí na jeho krku a my sa zvierame v kŕčoch od smiechu. Aspoň hneď z rána chytáme pohodovú náladu. Sorry všetkým slovanistom v buse.
A je to tu, vytúžený Norimberg. Nechápavým pohľadom dávam nemcom najavo, že na Slovensku neni reálne mať taký fanshop ako je tu. Celé mesto žije futbalom. Stojíme v rade na lístky a popritom sa kocháme suvenírmi, ktoré sa tu dajú kúpiť. Vstupenka medzi domácich ultras stojí 10 euro. Samozrejme ideme medzi nich. Zápas je až poobede, a tak máme pár hodín na mesto. Fotíme sa kde sa len dá. Neobišli sme ani hrad z ktorého je perfektný výhľad na celé mesto.
Asi dve hodiny pred zápasom sme znova všetci spolu na miestnej stanici metra. Ide sa na štadión. Tešíme sa ako malé deti. Metro je plné domácich fanatických fanúškov. Je to super pocit, počuť ich takto naživo spievať rôzne chorály. Vystupujeme neďaleko štadíonu.
Pri prvom pohľade na tento nádherný futbalový stánok nám padli sánky asi ako v tej nemenovanej reklame. Prekrásny takmer 45OOO-ový Franken-stadion je pred nami.
Hodiny ukazujú 14:30 a my máme ešte hodinu na exkurziu po štadióne. Nenechali sme si ujsť ani pohľad z blízka na hosťujúcich fanúšikov Kaiserslauternu, ktorých sa tu nahrnulo okolo troch tisíciek.
Veľakrát mi prebehol po chrbte mráz, ale najviac o 15:00 pri predstavovaní zostavy domácich. Číslo 11 Mareeeek.... a celý štadión skríkol Mintááál Fuuussball Gott. Neveril som vlastným ušiam. Niekto nazval slovenského hráča futbalovým Bohom. Všetci sme boli strašne hrdý, neopísateľný pocit. O nič menej som sa tak cítil pri predstavovačke Roba Vitteka. Škoda, že Samo Slovák bol ešte zranený.
15:30. Ozvalo sa fúknutie do píšťaľky a zápas sa začal. Marek aj Robo sú v základe a hlavne druhého spomínaného je vidieť. Atmosféra je fantastická. Štadión je síce z polovice prázdny, ale aj tak sa tu zišlo 21500 divákov. Klaksóny, bubny, zástavy, megafóny to všetko vidieť, počuť, ale hlavne cítiť. V hľadisku sme zazreli aj naše vlajky, utvrdilo nás to v názore, že našu trojicu tu proste zbožňujú.
Prvý polčas sa skončil bez gólov, v tom druhom to už bolo na góly bohatšie, padli dokonca štyri, ale škoda, že tri do domácej siete. Tréner domácich červeno-čiernych stiahol v druhom polčase aj Vitteka a bez neho sa už nebolo na čo pozerať, jednoznačne iba on vyvíjal akú takú snahu o prienik k bránke hostí. Marekovi to tiež potom nešlo a tak svoju bohatú bundesligovú fazónu v počte strelených gólov nerozšíril. Po treťom góle hostí nastal hromadný odchod domácich fans zo štadióna.
Škoda, dúfali sme vo výsledok 5:0 po troch góloch Mintála a dvoch Vitteka, ale realita bola opäť iného názoru. Aspoň, že nemecký ultras ponúkali jednu cigaretu za druhou, však Jožin? Aj ma mrzelo, že nefajčím.
Je hodina po zápase a my mrzneme pri bráne kde vychádzajú hráči. Prsty si už necítim, piť neni čo, ale predstava spoločnej fotky s „Miňťom“ hreje. Najskôr nás navnadil Ivica Banovič, chorvátsky reprezentant a spoločná fotka mi veru neušla. Potom prišiel Robo Vittek, pár minút po ňom aj zranený Samo Slovák a fotilo sa „ostošesť“. No a keď sa objavil aj Marek, zimu už nik necítil. Skočili sme po ňom ako supy a žiarlila by asi aj jeho manželka. Podarilo sa mi získať aj ich podpisy takže spokojnosť bola a veľká.
19:00. Norimberg zbohom a snáď niekedy dovidenia.
23.1.2005
Uff, je skoro ráno a ja už ani nevidím. Potrebujem sprchu a poriadny spánok. Konečne Slovensko. Do Trnavy sme sa doplazili okolo pol šiestej, unavení, zničení. Nevadí, veď Marek je Fussball Gott.
