Sedím si tu. Čo je to vlastne tu? Pekelná diera s ešte pekelnejším pomenovaním „škola“. Sú 2 hodiny a čakám ešte na seminár z Nosky je nás tu dokopy 8 no nie je to veľká výhra keďže by nás tu malo byť 28. Dilemujeme, že kto bude kúpať a kto maľovať mŕtvoly za 500,- Sk za hodinu. Ja som sa rozhodla že za tie peniaze by som sa s nimi aj vykúpala, môže to byť celkom zábava. Veď sme predsa chudobní študenti za nejaké peniaze by sme predali aj naše duše (aj keď tu by som možno predala aj za iné veci ;)).
Dalo by sa to všetko zvládnuť, kebyže som ráno nevstala s pocitom absolútneho zúfalstva. To sa stupňovalo priamou úmerou po pohľade do zrkadla: Vlasy mi stáli ako sa im zachcelo, nevadilo by mi to, ale oni sa nepodajú ani hrebeňu, ani kefe, ani fénu ba dokonca ani žehličke. S stratenou nádejou som zúfalo hľadala čiapku, alebo aspoň nejakú tu čelenku na skrotenie tej prekliatej ofinky. Na nešťastie vlasy neboli mojim jediným problémom, ale dnes vyzerám celkovo strašne, ešte že sa to zrkadlo nerozbilo. Plná zúfalstva som sa išla posťažovať mame (sestra si ešte šťastne buvinkala v perinkách). Celkovo sa v mojej mame prejavil jej dobre skrytí materinský cit a dalami sáčok na hlavu. Dokonca mi dala návrh že mi vystrihne dve dierky aby som videla. Krásne začatý deň. A teraz sedím tu. Hodina už dávno začala. Tá začala tiež veľmi sympaticky, pred začiatkom hodiny sa sem nahrnuli ešte nejaký tí Béčkari, ktorí tu po sebe bliakali, že keď ju on nepustí si tam sadnúť, že ho prekľaje. Mám sa ich báť, alebo sa na nich smiať? Po príchode profesorky sa nám trošku ukľudnili. Veronika každých 5 minút telefonuje s Luckou, ktorá zúfalo hľadá knihu na seminár s matematiky. Veľa ľudí počúva hudbu a pospinkáva. Béčkari pre istotu nechápu učivu (veď je také ťažké pochopiť že zmiešaná ekonomika je zmiešaná z viacerých ekonomík) a stále sa presádzajú. Ako povedala súdružka Monika: „Sú ako huby, stále sú niekde inde“. Apropo že vraj huby vedia dobre nasávať rádioaktivitu. A ja? Ja si kreslím banány po laviciach, nechápem prečo proste ma to chytilo... aspoň ma to chvíľku odpúta od dnešnodňového zúfalstva.
