Mnohé mená napísané na plagáte veľkými písmenami mi nič nehovorili, nepoznal som ani Gossip ani Editors. Ale tešil som sa na Hiromi, Streets, Herberta a bol som zvedavý aj na soulovú legendu Solomona Burkeho, DJský set Fatboya Slima a Mullerov ohlasovaný comeback. Oba dni som si skvele užil, aj som si zahral, a dokonca videl viac koncertov ako po minulé roky. Aj keď nie vždy sa moje hudobné očakávania naplnili.
Ale poďme pekne poporiadku. Do areálu prichádzame presne v čase, keď hrá skupina Gossip. Nič som od nich nepoznal, ale korpulentná speváčka vlniaca sa do rytmu na môj vkus pomerne tvrdej hudby je zaujímavý festivalový úkaz. Nakoniec zaspievala Standing in the Way of Control, a vtedy mi zaplo. Túto pesničku poznám, aj keď v reggae coververzii od Paula Nicea. Nie je to moja šálka kávy, ale ľudia si to užívali a pred hlavným pódiom ich určite bolo viac ako počas predošlých ročníkov.
(To som ešte netušil, že Pohoda zlomí rekord v návštevnosti a preplnené hľadiská na takmer každý koncert budú úplnou samozrejmosťou. )
Nesúhlasím s recenzentom SME , ktorému sa nepáčilo, že big band Matthewa Herberta hral na hlavnom pódiu. Podľa mňa tam jednoznačne patril, a som rád, že Mišo Kaščák má odvahu dať na veľký stage aj alternatívnejších interpretov. Big band hral výborne, dychy sa mi zarezávali do uší ako žiletky, speváčka bola fantastická a MH to našťastie s tými elektronickými doplnkami príliš nepreháňal. Možno pre niekoho príliš komplikovaný jazz, ale verím, že mnohým toto vystúpenie ukázalo cestu k "pravému" akustickému bigbandu. Odporúčam najmä produkciu Clarke / Boland big band.
Na väčší ako Tatrabanka stage patrila určite aj Iva Bittová s Georgom Mrázom a Emilom Viklickým. Do stanu sme sa však už nemali šancu zmestiť, tak sme ich fantastické vystúpenie počúvali a pozerali aspoň vonku na veľkej obrazovke. Teda snažili sme sa počúvať, ale hlasitosť bola veľmi slabá (na rozdiel od diskusie s Havlom, ktorú sme tiež pozerali zvonku), a keď som si Mrázove kontrabasové intrá musel zčasti domýšľať, tak sme to zabalili.
Navyše, bol čas ísť sa pozrieť na najväčšiu hviezdu Pohody. Kto by nechcel vidieť Fatboya Slima alias Normana Cooka? Príde len ako DJ? Nevadí, veď DJ jeho kalibru, ktorý dokáže udržať vo vo vare polovicu obyvateľov mesta Brighton, nie je na Slovensku každý den. Bol som nanho veľmi zvedavý, aj ked jeho produkcia, akokoľvek funkčná v minulom storočí, mi už nič nehovorí. Myslel som si, že pán DJ odohrá akýsi nacvičený (čiže dobre zmixovaný) štandardný set, ktorá o týžden zahrá na inom festivale, a o dva týždne zasa na inom. Set, v ktorom sa budú striedať jeho vlastné veci s cudzími skladbami, staré pesničky s aktuálnou elektronikou, a celé to sem-tam bude prikorenené nejakými efektami. Výsledok bola úplná katastrofa - nudné skladby, takmer žiadna práca s mixpultom... Možno by stačilo, ak by sa išiel pozrieť do Devin FM, kde by mu Tibor s Juniorom ukázali, ako sa to má robiť. Fatboy to jednoducho odflákol. Ak by takto hral nejaký slovenský DJ v bratislavskom klube, tak by si tam už viac nezahral.
V noci z piatka na sobotu už pre fanúšika pokojnejšej jazzom strihnutej huby nebolo veľmi čo pozerať. Nakukol som síce do O Dvojky na Unkle (stihol som dokonca moju obľúbenú Lonely Soul z prvého albumu) aj Mr. Oizo, ale to boli na môj vkus veľmi tvrdé veci.
Sobotu sme začili obedom, resp. brunchom, vo fantastickej trenčianskej reštaurácii Savana (odporúčam každému, kto sa chce v Trenčíne dobre najesť). Prvý koncert, ktorý som videl v sobotu, bola Para. Ano, táto skupina vôbec nepatrí do mojej obľúbenej nu jazzovej škatuľky, ale chalanov z Pary mám veľmi rád, a obdivujem ich schopnosť dostať publikum do varu pesničkami, ktoré sú jednoduché ale nepodliezajú laťku. Musím sa priznať, že preferujem najmä ich hip hopové veci a bol som prekvapený, ako dobre vedia Lasky s Matúšom rapovať. Paru som počúval presne 37 minút, pretože ked skončil Abstinent, je čas vybrať sa smerom k MeeToo stageu, kde sa už polhodinu hral poctivý afrobeat s trademarkom Fela Kuti.
Seun Kuti hral už v orchestri svojho legendárneho otca, po jeho smrti v roku 1997 začal ansámblu šéfovať. Ich koncert na Pohode bol príjemným osviežením sobotného popoludnia, bolo čarovné pozerať sa na milion ľudí na podiu, ktorému kraľoval tancujúci do polpása vyzlečený líder so saxofonom.
Hodinku po Seunovi nasledovala ďalšia černošská legenda: King Salomon Burke. Prichádzame k pódiu, a prvé, čo zbadám, je zlatý trón, na ktorom sedí obrovský chlap s výrazom pravého južanského reverenda, obklopený tuctom hodobníkov a speváčok. To bude skvelé, potešil som sa, ale moje nadšenie mi vydržalo len pár minút. Mal som totiž pocit, že počúvam IBA kvalitnú komerčnú kapelu v nejakom dobrom hoteli v Las Vegas. Žiaden bič otrokára, žiadna autenticita. Keď Kráľ začal hrať odrhovačky typu Wonderful World, tak bol čas odísť. Chápem, že mnohým sa ten koncert páčil, ale ak sa začnete vŕtať v tej undergroundovejšej časti čiernej hudby, tak vás uspokojiť nemohol.
Začiatok Richarda Milera som zmeškal, pretože som práve vtedy zháňal také malé kolieska, ktoré dáte na gramofón, keď chcete hrať malé platne s veľkou dierou v strede. Smska s textom "Ten Muller je uplne mimo" spôsobila, že som sa o to rýchlejšie pobrat smerom k hlavnému pódiu. Prišiel som práve, keď nepresvedčivo spieval LSD, a to ma moji priatelia ubezpečovali, že to je omnoho lepšie ako predošlé tri pesničky. Nie som veľký Mullerov fanúšik, ale viem si predstaviť, ako ešte pred pár rokmi - najmä ak bol sprevádzaný kvalitnými hudobníkmi - vedel vyčariť na pódiu magickú atmosféru. Comeback sa nekonal, ale Mullera preto netreba odpisovať. Verím, že ešte nepovedal posledné slovo a držím mu palce, aby sa dal do poriadku.
No a tu sa dostávame aj k môjmu skromného vystúpeniu na tohtoročnej Pohode. Čas od 11tej do jednej ráno bol v Defín FM vyhradený našej relácii Nu Spirit FM, ktorú každú nedeľu spolu s Bebem alias DJom Magálovou vysielame. Ja som so za gramofónmi postaral o prvú polovicu, Bebe o druhú. Myslím, že sa nám celkom podarilo zábavu naštartovať, a tú hodinku som si naozaj užil. Náš set si môžete vypočuť tu .
Bol som celkom rád, že som hral prvý, pretože to mi umožnilo vidieť the Streets, ktorí začínali o polnoci na hlavnom pódiu. Okrem zopár rádiových hitov pesničky Mika Skinnera nepoznám, a pravdupovediac až do sobotnej noci bola táto skupina obeťou môjho predsudku, že je príliš komerčná. Názor som však zmenil už po pár skladbách, málokedy mi hiphop pripadá byť taký úprimný (a pritom pekný). Navyše, frontmana sprevádzala okrem kolegu za mikrofónom aj plnohodnotná živá skupina, čo zďaleka nie je obvyklé pri live vystúpeniach hip hopových projektov. Silný live prvok pomohol prekrosiť aj niektoré Mikeove intonačné problémy, aj keď pri jeho civilnom prejave sa na čistotu spevu asi až tak veľmi nehľadí. Na spievanie tam každopádne bol jeho černošský kolega, a zopárkrát predviedol, že mu to celkom ide.
Z Hiromi som videl len zo dve skladby, bolo to fajn, ale už bol čas ísť domov. Bol to výborný našlapaný jazz, aj keď veľa ľudí pri štipľavých gitarových sólach nechápavo krútilo hlavami.
Toto je pohľad na Pohodu očami nu jazzového DJa. Som si istý, že rovnako si tento festival užil aj fanúčik alternatívneho roku alebo tvrdej elektroniky, aj keď v ich reportoch by sa objavili úplne iné názvy skupín. Ale práve preto mám ten festoval tak rád. Je tam niečo pre každého, kto je v Pohode.
