Niekedy sa stretávam s matkami, ktoré od malička učia deti byť NAJ. Už od útleho detstva ich vedú k tomu, že oni sú niečím výnimočným ako tie druhé deti. Tie ostatné mu nesiahajú ani po päty. Aby sme boli v obraze, hovorím o ďetoch vo veku 2 rokov. "Moje dieťa je priebojné, už teraz si vie vydobyť pravdu, vie sa prezentovať a koľko básničiek vie...A keď bude staršie, dám ho na tenis, alebo na nejaký hudobný nástroj." To je len jedna z mnohých viet, ktoré počúvam. Ono je to všetko fajn, len problém je v tom, že často ten obraz, ktorí si rodičia vykresľujú o ďetoch, nie je bohužial správny. Tým nútia dieťa byť niekým iným, kým možno je... Silou mocou ho tlačia už v tomto veku do toho, aby bol niekým, kým vlastne ešte nie je. Potrebuje predsa čas na to, aby "prešlo" vekom.
O problematike toho, či to dieťa chce, to už nemusím ani rozoberať. Veď musí byť niekým už teraz. Musím mu to vštepovať od mala, že on je ten Supermann, na ktorom visí naša budúcnosť.
A potom sa stáva to, že to zanechá stopu práve na deťoch. Možno si poviete, ako? Veď sú to len dvojročné deti... Tie ratolesti to vnímajú, počujú, chápu. Aj keď si my možno naivne myslíme, že nie. Potom sa čudujeme, že deti sú v škôlke agresívne (veď sa vie presadiť) . Bijú sa, presadzujú si silou mocou svoju pravdu. Chýba pochopenie, pokora, láska. Do popredia sa dostáva vlastné JA, už od mala.
Vyrastá z nich niekto, koho sme z nich stále chceli mať, a hlavne niekto kým sme MY rodičia neboli. Naši Supermani. Už sme im dopredu určili cestu. Musia byť úspešní za každú cenu. Či je to správne, musí si dať odpoveď sám rodič. Ak si vôbec takúto otázku dá:-), povedzme si pravdu.
V dnešnom svete pre nich iná možnosť nie je už od mala. Rodičia, skúste to zmeniť, tá cesta je, len ju treba nájsť a porozmýšľať, či je dieťa štastným dieťatom svojich rodičov, a nie len nástrojom na "ukájanie" vlastných nedosiahnutých cieľov.
