Záchrana o život a veľká láska k nemu a určite aj jeho láska ku mne to prekonala. Zase som sa len utvrdila v tom, že život je nevyspytateľný. Ako nás Šibal opustil rozhodla som sa dať druhému králikovi plnú dôveru a voľnosť na celý deň. Aj keď prvé dni to boli trochu obavy, že či niečo nevyparatí. Sám doma a celý byt k dispozícii. Tiež nehovoriac o posteli, ktorá bola len jeho a mohol robiť na nej neplechu , ktorú králiky moc milujú / milovníci králikov určite vedia o čom hovorím /.
Prvé dni však prešli a náš králik Drobček zvládal situáciu na výbornú. Každý deň ma privítal a ja som sa na ten prvý moment s ním vždy moc tešila. Stalo sa však to, čo som nečakala. Jedného dňa po otvorení dverí ma nik nečakal a po zavolaní na krpáňa ma nik neprišiel privítať. V ten moment som sa cítila stratená. Našla som ho pod posteľou bezvládneho. Vytiahla som ho a jeho smutné oči na mňa pozerali bolesťou. Dala som mu sa napiť ale ani to nevládal. Bolo už dosť hodín a tak trochu nám trvalo kým sme s manželom našli nejakú záchrannú zverolekársku službu / v tomto nám pomohla aj jedna osoba, ktorej touto cestou ďakujem /. Museli sme si dohodnúť termín, ktorý bol vyhovujúci a akurát sme prišli včas. Drobcov stav sa za ten čas nezlepšil a tak nádej mi dávala len láska a prihováranie sa mu. Prešlo desať minút po danom termíne a nik nás z čakárne nevolal a ja som sa nedokázala ticho pozerať ako môj králik umiera a iný tam príde so psom / to mu ešte nič nebolo, len pán si nenašiel skôr čas a prišiel ho preventívne zaočkovať / a hneď vojde do ambulancie. No tak to nech sa na mňa nik nehnevá, ale to sa mi nepáči! Prišla som k sestričke a v mojich slovách bola otázka, že čo to má znamenať. Mne umiera králik a ona pustí predo mňa iného / na moju otázku neodpovedala /. Prišla sa pozrieť na Drobca a zbadala to bezvládne telíčko, zavolala rýchlo druhého veterinára. Vtedy sa stal asi zázrak, lebo už len málo chýbalo a Drobec by umrel. Prišli sme teda v pravú chvíľu. Odmerala mu teplotu a bol podchladený. Králik má teplotu 38° A Drobec mal necelých 36° zobrala ho rýchlo do inkubátora a napichala do neho injekcie. Povedala, že má veľké bolesti brucha. Príčina - pokrútené črevá. Chudák ani nejedol a nevládal sa ani napiť. Dehydratácia a bolesti mu spôsobili šok. Odporúčala hospitalizáciu ale zároveň povedala, že asi sa nedožije rána. V tom momente so veru nevedela čo mám robiť. Bála som sa, že umrie a ja pri ňom nebudem a tak som uvažovala zobrať domov, veď predsa len ja sa mu budem viac venovať ako v nemocnici. Nik by tam pri ňom nebol stále a dával mu lásku. Ale zas vedela som, že v nemocnici ak by sa niečo dialo tak môžu rýchlo zakročiť. V tom danom momente padlo ale rozhodnutie môjho muža keď nám doktorka oznámila, že musí byť hospitalizovaný 5dní a bude nás to stáť 1000lib. Môjmu drahému mužíčkovi aj dych vyrazilo. V tom zmätku a pohľadu môjho muža som sa rozhodla, že sa ide domov. V dúfaní, že moja láska ho zachráni a ak by sa malo stať to najhoršie nech som pri ňom.
Prišli sme domov a začal sa boj o život. Ale musím povedať, že malý Drobec sa držal statočne a bojoval. Dala som jeho nevládne telíčko na posteľ a zabalila ho do deky nech mu je teplúčko. Po odmeraní teploty som zistila, že sa nič nezmenilo a tak som ho ešte zakudlila do periny a s pod nej mu trčal len noštek. Na to aby nabral nejakú energiu musel niečo jesť ale nič neprial a tak pomohla len striekačka a čo nakázal lekár. Výživa rozriedená s vodou mu až tak nechutila ale musela som ho prinútiť. Keďže injekcie začali účinkovať po chvíle malý zaspal. Hladkala som ho a dúfala, že sa nič zlé nestane. Po prebdenej noci pri ňom sme sa spolu dožili rána ale jeho zdravotný stav sa nezlepšil. Tak boj o život pokračoval ďalej. Každý deň musel užiť 0,5 dl. medicíny ale dostať to do neho cez striekačku trvalo hodiny, ako aj jedlo. Či to bola výživa alebo ovsená kaša zriedená s vodou pokúšala som sa to malými kúskami do neho dostať. Celý deň bol len o tom a to nehovorím o prísune vody a všetky tieto pokusy dopadli dakedy tak, že mu to tieklo po brade. Zoslabnuté telíčko s ktorým som sa snažila trošku hýbať, aj keď mu hlávka padala ale musela som ho raz za čas presunúť aby nezačal mať ešte iné ťažkosti a to v dúfaní, že mu to dopomôže k vyprodukovaniu nejakého malého bobku. K prihováraniu som pridala aj masírovanie maličkého bruška, ktoré sa mi zdalo v tom danom momente tak maličké. K obedu sa dostavili prvé výsledky nášho boja a teplo bola v normále a pod telíčkom sa objavil malý bobček. Dúfala som, že už sme na dobrej ceste, nik ale nevie čo sa môže stať. Po obede tých bobkov už pribudlo viac ale telíčko bolo ešte stále nevládne. Jeho odmietanie stravy ma znepokojovalo ale trpezlivosťou a pomalými dúškami čo to popapkal. Masírovaním bruška, prihováraním sa a snažením sa do neho dostať nejaké jedlo sa jeho zdravotný stav na tretí deň zlepšil. Aj keď len o trochu, ale ako sa povie už sme boli za vodou. Teraz nás už čakalo len načerpať energiu a síl. Pomaly sa posadil pre mňa to znamenal ďalší pokrok. Na štvrtý deň sa Drobcov zdravotný stav ale zhoršil, ani neviem prečo. Teplota klesla a zostal ležať. Znovu som ho poprikrývala a kolotoč sa začal odznova. Za doobeda sa to stabilizovalo ale radšej som mu nedovolila vymýšľať s pokusom vstať aby zas nezoslabol. Na piaty deň sa Drobec postavil na nohy a začal papať už aj seno a aj granule. V ten deň som zostala nesmierne šťastná a vďačná životu, že mi dal silu zachrániť môj poklad. Ešte pár dní potom nám trvalo kým sa úplne zotavil ale robil mi len samú radosť a postupne už začal robiť aj neplechu. Som hrdá za jeho bojovnosť a dúfam, že zostane dlho so mnou.
