Bianka Urbanovská (27) pochádza Brezovej pod Bradlom. Počas vysokoškolského štúdia na Kostarike v roku 2018 absolvovala inštruktorský kurz povzbudzujúcej sebaobrany (Empowerment through self defense) v New Yorku. V roku 2019 sa vrátila na Slovensko a pod značkou ZA SEBA učí ženy a deti, ako sa za seba bez hanby postaviť voči násiliu. Na jej kurzoch ZA SEBA sa študentky a študenti učia, ako sa za seba postaviť verbálne, ako predísť konfliktu, deeskalovať situáciu či ako nájsť pomoc. Neoddeliteľnou súčasťou kurzov je aj osveta o násilí, búranie mýtov a fyzická sebaobrana.
Čo sú základné princípy sebaobrany, ktoré učíš?
Základné zásady sebaobrany, ktoré učím, sú „Mysli, Zakrič, Odíď, Bojuj a Zdieľaj“.
Zásada MYSLI hovorí o tom, aby sme vnímali okolie, svoje hranice a intuíciu. Je dôležité všímať si prostredie, v ktorom sa nachádzame, a tiež cesty, ktorými môžeme odísť, ak by nastal problém.
Pri zásade ZAKRIČ ide o využitie hlasu na to, aby sme sa za seba postavili. Nejedná sa však len o krik, resp. hluk, ale aj o asertívne používanie hlasu či deeskalačnú, upokojujúcu komunikáciu. Využitie hlasu, ten nám pomáha aj dostať sa z paralýzy, ktorú pri ohrození často zažívame, a napumpovať nás adrenalínom, aby sme vedeli niečo spraviť. Do istej miery vystraší aj protivníka.
Potom máme zásadu ODÍĎ ktorá hovorí o tom, ako si vytvoriť priestor medzi nami a problémom, či už fyzický alebo emočný. Spadajú doňho techniky ako odchod zo situácie, obídenie alebo vyhnutie sa nebezpečnému miestu, odstúpenie, rozhodnutie nezapájať sa. V skratke – myslite na to, ako môžete zo situácie uniknúť. Útek ako taký nemusí byť riešením pre každú situáciu a najmä pre každého človeka. Predsa len, máme rôznu kondičku, telesné schopnosti a možno máme pri sebe dieťa alebo partnera či partnerku. Musíme mať teda aj iné možnosti.
Nasleduje zásada BOJUJ, ktorú je dobré poznať, a zároveň robiť všetko preto, aby sme ju nemuseli využiť. V povzbudzujúcej sebaobrane (ESD) učíme jednoduché techniky obrany, ktoré zvládne každý. Snažíme sa zasiahnuť zraniteľné terče na tele (najmä nos, oči, zvyšok tváre a rozkrok) našimi silnými časťami (hrana dlane, lakte, koleno).
Piatou, ale rovnako dôležitou zásadou je ZDIEĽANIE našej skúsenosti. Pre veľa ľudí je to nepríjemné, pretože cítia hanbu a vinu za to, čo im niekto urobil. Zdieľanie má však viaceré benefity: upozorní okolie na niečo nebezpečné, pomáha nám to nájsť pomoc a neostať s náročnými pocitmi osamote, inšpirovať iných, aby o násilí hovorili tiež, a taktiež, aby sme sa cítili dobre. Často sa stáva, že sa pri zdieľaní skúseností stretávame s nepríjemnými alebo neužitočnými reakciami od ľudí, ktorým dôverujeme.
Učím teda, aby mal každý aspoň päť osôb, ktorým by sa mohol s nepríjemnými zážitkami zdôveriť. Ak takých nemá (alebo o nich nevie), vždy existujú linky dôvery, napríklad Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212, kde vás vždy niekto vypočuje a poradí.
Využitie piatich zásad sebaobrany a ich kombináciu v praxi si môžeme ukázať na príklade z pracovného prostredia. Predstavme si, že sme na firemnom večierku. Sme tam s ľuďmi, ktorých poznáme, takže cítime relax. Z ničoho nič si náš kolega dá okolo nás ruku.
Využitie zásady mysli: Ako sa pri tom cítime? Príde nám to OK alebo nie? Kde máme hranice? Je to pre nás akceptovateľný dotyk alebo nie?
Využitie zásady zakrič: Ak je nám to nepríjemné, navrhujem asertívne sa ozvať s použitím formulky opis situácie-pocity-potreba/povel: „(Meno), držíš ma blízko zadku a nie je mi to príjemné. Daj ruku preč, prosím.“ V prípade, že druhá strana nereaguje, je na mieste potrebu zopakovať ráznejšie. Dbáme na to, aby sme neurážali, neobviňovali, nevysmievali sa, striktne popisovali situáciu, ktorá nám vadí.
Využitie zásady odíď: Samy sa môžeme zo situácie vzdialiť. Môžeme odísť na WC, presunúť sa ďalej, ísť za niekým.
Bojuj: V prvom rade môžeme dotyčnému dať jeho ruku preč. V tomto bode taktiež môžeme využiť tzv. soft“ techniky, alebo jemné techniky fyzickej sebaobrany v prípade, že by nám dotyčný chytil ruku, aby sme nemohli odísť. Takouto technikou je napríklad vyslobodenie si ruky zo zovretia.
Zásada zdieľaj: S touto skúsenosťou sa môžeme zdôveriť. V našom prípade prichádza do úvahy oddelenie ľudských zdrojov, kamarátka, kolegyňa, partner(ka), niekto blízky.
Keď som bola na tvojom kurze a rozprávali sme sa o tom, čo sa ženám bežne v súvislosti s obťažovaním deje, zrátala som si, koľkokrát sa vážne incidenty obťažovania a násilia na verejnosti stali mne samej. Uvedomila som si, že to bolo nespočetne veľa ráz – a že mi nikdy ani nenapadlo sa ozvať, aj keď to boli naozaj vážne incidenty. Od toho, že ma niekto v električke chytil za zadok, až po to, že ma neznámy človek chytil za prsia. Mala som z toho pocit, že žijeme v takej dobe, kde nám niekedy ani nenapadne zavolať pomoc alebo ozvať sa. A niekedy, keď sa aj žena ozve, tak je automaticky braná ako hysterická.
Jednou z tém sebaobrany je aj to, ako vnímame stereotypy a ako nám bránia postaviť sa za seba. Napríklad: pri ženách často vidíme to, že keď prejavia asertivitu alebo pocit, že niečo nie je dobré, tak sú hneď opísané ako hysterické, agresívne, tie, čo to preháňajú a, nedajbože, bojujú proti sexizmu.
Alebo, ak sa im niečo nepáči, tak zrazu majú „prehnanú feministickú agendu“ (čokoľvek to znamená). Každá žena môže zažiť tebou opisované situácie, preto je pre každú ženu užitočné vedieť, ako sa obrániť. Môže mať akékoľvek osobné či politické názory, ale to absolútne neznamená, že nemá hranice alebo že by sa jej všetko malo páčiť. Lenže ako ženy sme z väčšej časti na niektoré veci programované výchovou: sme často prehnane milé, aj v ohrozujúcich situáciách sa radšej usmejeme a sme ticho. A to nám nepomáha pri situáciách kedy sa máme obraňovať. No nikto nás to neučí.
Vo všeobecnosti by bolo fajn, keby všetci ľudia boli empatickí. Ale keď dôjde k napadnutiu alebo obťažovaniu, tak aj empatiu teba krotiť. Musíme si uvedomiť, že snažiť sa byť milá a krásna pokiaľ nám niekto ubližuje – obzvlášť ak ide o nás život a našu integritu – v tej chvíli nedáva žiadny zmysel. No my na to nie sme naučené a ani rodičia či škola nám často nedávajú nástroje na to, ako spoznať a udržať si svoje vlastné hranice.
Ako teda lepšie spoznať svoje osobné hranice?
Na Instagrame som si robila taký mikro výskum, odpovedalo mi naň okolo 300 ľudí. Ľudí som sa pýtala, čo im bráni sa za seba postaviť a komunikovať svoje hranice. Aj keď nepoznáme svoje hranice, tak naše telo automaticky vie, keď nám ich niekto prekročí. Prejavuje sa to nejakou automatickou reakciou ako napríklad nepríjemný pocit či strach. Potom však prídu pochybnosti typu: „Neviem, či to nevyznie hlúpo. Možno sa mi to len zdá. Čo ak preháňam?“. No človek, ktorý prekračuje naše hranice a robí to úmyselne, sa bude snažiť o to, aby sme sa cítili zle.
Ďalšou otázkou, ktorú si ľudia kladú, býva to, že ak si postavíme nejaké hranice a stojíme si za nimi, čo všetko môže nasledovať? Môže sa stať hocičo od toho, že nás ľudia budú rešpektovať až po to, že sa nahnevajú. To však neznamená, že by sme pre istotu naše hranice nemali vôbec vymedzovať.
Podľa mňa sú hranice návykové a akonáhle človek zažije pocit, aké to je, keď ich niekto rešpektuje, a navyše bez zosmiešňovania, už si bude oveľa viac všímať opak. Preto na kurzoch praktizujem, že si ľudia môžu nastaviť hranice aj voči mne ako trénerke – niekedy to robia a mňa to teší. Presne preto tam prišli. Na hodine zaručene zažijú, aké je to povedať NIE s tým, že ich nikto nespochybňuje.
Celý proces nastavovania hraníc, aj keď často náročný, stojí za to – pretože ak rešpektujem svoje vlastné hranice, tak sa naučím rešpektovať aj iných.
Pri hraniciach je veľmi dôležité držať si ich, akonáhle si ich vymedzíme. Ak druhá strana príde na to, že stačí trocha „zarypnúť“ a vy zrazu hranice povolíte, nastavuje to precedens, ktorý nie je pre vás priaznivý. Vidíme to napríklad s pitím u mužov, ktorých sa kamaráti pýtajú: „Čo si nedáš? Si chorý? Frajerka ti nedovolila?“ – A on si potom dá, jednoducho, aby nebol za blbca. Nerešpektuje pritom svoje vlastné hranice.
Je to také isté aj u žien?
Existuje tu veľa paralel, pretože povoľovaniu vlastných hraníc čelíme všetci. U žien tiež pozorujem tendenciu byť ticho a ospravedlňovať sa aj za to, keď sa ich niekto neželane dotýka. Napríklad je pre nás niekedy až sci-fi povedať „dajte tú ruku preč“. Bojíme sa zahanbenia, reakcie, že ten človek bude agresívny, že skúsi niečo viac. Hoci existuje šanca, že sa stane aj toto, niekedy sa nestíham čudovať, kde žiačky chodia na všetky „ČO AK“ scenáre. Veľa strachu z cudzích ľudí je ovplyvneného tým, že ľudia nepoznajú štatistiky a realitu násilia, kde v takmer 90 % prípadov je násilníkom niekto, koho žena pozná. Preto je dôležité mať na kurzoch sebaobrany obsiahnutú aj túto tému.
Často premýšľam nad tým, že násilie môže zastaviť jedine práca s mužmi, respektíve výchova mužov k tomu, aby násilie nepáchali. Keď sa pozrieme do slovenskej minulosti, ženy často nemali na výber. Za komunizmu neboli štruktúry na pomoc ženám zažívajúcim násilie; na niektorých dedinách sa v minulosti násilie na ženách bralo ako automatická, normálna vec. Niektorí mladí v mojom veku na to neprihliadajú, alebo na to zabudli, lebo si povedia, že máme napríklad ženu prezidentku, máme aj antidiskriminačný zákon, naše ženy sú emancipované. Lenže postavenie žien, ktoré boli diskriminované počas celých dejín ľudstva, sa nedá prebudovať za niekoľko rokov.
O tejto téme sa veľmi rada rozprávam a najmä teraz, po medzinárodnom inštruktorskom kurze v Prahe, kde som asistovala v zmiešanej skupine mužov a žien. Vidím veľký problém v tom, že sa mnoho ľudí snaží riešiť násilie presne tak, že „učme mužov, aby ho nerobili“. Zabúdame však pri tom na to, že násilie sa týka každého človeka a pácha ho široké spektrum ľudí. Vidím veľký potenciál v spolupráci naprieč pohlaviami a myslím si, že je treba zmeniť rétoriku a snažiť sa ľudí spájať. Nikto predsa nechce žiť v násilí. Musíme len dať ľuďom aj iné možnosti, ako sa brániť – nie len hrubou silou a obviňovaním.
Čo sa týka emancipácie, jedna vec je mať možnosť kandidovať za prezidentku, pracovať a vziať si, koho chcem. Druhá vec je vnútorné nastavenie, či komunikujeme jasne, ako si ideme za svojím a ako nás ovplyvňujú tlaky spoločnosti. Jednou z kontroverzných tém, ktorú veľmi rada rozoberám, je, či a kedy NIE znamená NIE. Všetci tento slogan poznáme, avšak keď sa pýtam ľudí, koľkí z nich v živote povedali na niečo NIE, aj keď to chceli, a naopak, zrazu dostávam úplne iný obraz o tom, ako komunikujeme. A robila som to dlhú dobu aj ja – aj v romantických vzťahoch. Keď sa na to spätne pozerám, tak nerozumiem, ako som k takému niečomu prišla. Uvediem príklad:
Predtým, než som vôbec začala riešiť sebaobranu, sa mi v Holandsku stala taká vec. Mal o mňa záujem jeden muž a veľmi sa mi páčil. Po pár stretnutiach a nejakých letmých dotykoch som mu napriek veľkému záujmu povedala „NIE“. On to rešpektoval a povedal, že ma nebude nútiť sa kontaktovať a aj prestal. Nechápala som, ako je to možné, veď som tak celý svoj život fungovala – poviem „NIE“, on sa viac snaží, až pokiaľ nepoviem ÁNO. Bola to taká randiaca hra, ktorú hrala snáď každá žena, ktorú som poznala.
Veľmi ma vtedy nahneval, no zároveň som si uvedomila, že som mu predsa hovorila NIE. Novinka bola len tá, že on to automaticky rešpektoval – nepoznal hru o dobýjaní ženy. No a tu pekne vidíme, kde je problém v komunikácii medzi ľuďmi. Učíme ženy, aby hovorili NIE aj keď niekoho/niečo chcú a tým učíme mužov (a v zásade všetkých), že ženské NIE nič neznamená. A to je problém.
Toto je však niekedy aj opačne. Povieme áno, ale pritom niečo nechceme. Začína to tým, že niekto nás ponúkne: daj si koláčik. Nechcem, ale dám si. A končí to pri tom, že keď od nás niekto niečo chce a je nám to nepríjemné, stále máme pocit, že nemôžeme povedať nie. Za istých okolností máme pocit, že musíme povedať nie; inokedy zase máme pocit, že musíme povedať áno.
Ja sa na hodinách a v o svojej práci snažím dávať príklady z mojich vlastných vzťahov alebo z príkladov ľudí, ktorých poznám. Nastavovanie hraníc je dlhý, niekedy nie celkom príjemný proces. Obzvlášť vo vzťahu k ľuďom, ktorých máme rady/radi alebo sme v nejakom vzťahu. Môže sa stať aj to, že si nastavíme hranicu najdiplomatickejšie ako vieme, a druhá strana sa urazí – a to veľmi. Následne začne komunikovať pasívne-agresívne a my potom máme pocit, že sme spravili niečo zle. Napríklad, keď povieme, že nechceme, aby nás niekto z rodiny chytal za vlasy, tak sú ľudia, ktorí zareagujú štýlom „No dobre, ja už ťa teda nikdy nebudem chytať, keď ti to tak strašne vadí,“ s dávkou výsmechu a sarkazmu v hlase.
Iný príklad je, že túto našu hranicu budú rešpektovať, no pri najbližšom stretnutí na ňu opäť narazia. Vtedy hranicu zopakujeme a držíme si ju. No ak nám hranicu niekto prelamuje stále, tak mu nezáleží na tom, aby sme sa pri ňom cítili dobre. Kompromis môže existovať, ale taký, ktorý bude sedieť obidvom. Pekným príkladom sú mamy a ich dospievajúce deti, ktoré sa zrazu nechcú stále objímať. Mala som príklady mamičiek, ktoré sa dohodli s ich tínedžermi, že sa budú objímať iba v istých situáciách a vždy sa spýtajú, či je to ok. Tak boli spokojní všetci.
Na záver by som chcela dodať, že tak, ako násilie má mnoho podôb, foriem a následkov, tak musíme ovládať primerané množstvo techník, ako mu predísť, ako ho zastaviť a ako si pomôcť, ak sa udeje.
Začnite si vymedzovať hranice krok po kroku. Užívajte si a zamilujte sa do pocitu, keď budú rešpektované. Prehodnoťte komunikáciu, zoberte si čas na upokojenie a opäť sa za ne postavte, keď budú zosmiešňované. Odíďte, keď nemusíte ostať.
Naučte sa hovoriť silné NIE, aby vaše ÁNO bolo bezpečnejšie a úprimnejšie.
Ďakujem za rozhovor.
S Biankou Urbanovskou sa rozprávavala výskumníčka a analytička NP Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie, Sára Činčurová.
Autorka fotografie: Barbora Blašková
