Keďže úrokové sadzby sú v EÚ na minime a je zrejmé, že už oveľa nižšie nemôžu byť, tak je priestor pri znižovaní úrokovej sadzby pri hypotékach v dvoch ostávajúcich prvkoch. Riziková prirážka znamená, že bonita klienta je ohodnotená a podľa tohto ohodnotenia (príjmu a iných parametrov) je človek posúdený a spadá do jednej zo štyroch kategórií.
Prvá skupina sú ľudia, ktorých príjem nie je dostatočný na to, aby zvládali splátky hypotéky a preto im banka úver neposkytne.
Druhá skupina sú ľudia s priemerným príjmom. Podľa štatistického úradu bola priemerná mzda v SR za rok 2012 vo výške 805 €. Pre účely tohto článku ľudia s príjmom pohybujúcim sa na tejto hranici sú „štastlivci“, ktorí majú dostatočný príjem na to, aby im banka poskytla hypotéku, avšak za sadzbu pohybujúcu výrazne vyššie nad sadzbou, ktorá na ľudí svieti v reklamách a bilbordoch, lebo tá je určená buď zamestnancom bánk a ľuďom spadajúcim do ďalšej kategórie.
Tretia skupina sú ľudia s nadpriemerným príjmom. Nerád by som tu rozoberal, aká je výška príjmu nadpriemerná, lebo je to veľmi relatívne. Zoberme si príklad Švajčiara zarábajúceho 1 500 €. Ten asi z toho nie je príliš nadšený, ale v prípade, ak by žil v krajinách ako Bulharsko alebo Rumunsko, tak s rovnakým príjmom by bola jeho životná úroveň asi celkom vysoká. Faktom však ostáva, že klienti bánk s nadpriemernými príjmami zaplatia na úrokoch menej ako ľudia s príjmami priemernými.
Je to spravodlivé? Je správne aby osoba s 805 € mesačne musela zaplatiť na úrokoch podstatne viac ako osoba s 1600 €? Argument, že je to správne a odôvodnenie vyššej rizikovej prirážky pri horšie zarábajúcich je ten, že je vyššie riziko nesplácania úveru osoby s menším príjmom. Logické je položiť si otázku, či neschopnosť splácať úver je príčinou alebo dôsledkom. Myslím si, že v mnohých prípadoch je celkom možné, že neschopnosť splácať úver je spôsobená vysokými úrokmi a nie tým, že by mal človek nízky príjem. Ak banka nechá 30 rokov splácať chudobnejšieho človeka viac peňazí mesačne (zvýši sa jej tak zisk), ale zároveň sa ohrozí schopnosť klienta splatiť celý úver riadne a včas. To však banku príliš trápiť nemusí, nakoľko je nehnuteľnosť zabezpečená záložným právom a v prípade nesplácania je možnosť uspokojiť pohľadávku banky z tohto predmetu zálohu.
Banky ako by nám hovorili, že musíte platiť viac, lebo je veľké riziko, že nebudete môcť platiť vôbec. Príde mi to absurdné, najmä za situácie, keď sa počet zlyhaných hypotekárnych úverov pohybuje na konštantnej úrovni (nezvyšuje sa veľmi ani napriek kríze). Veď kto by chcel prísť o „strechu nad hlavou“?
Keďže výšku úrokovej sadzby ovplyvňujú tri elementy a s prvými dvomi sa v zmysle vyššie uvedeného moc hýbať smerom nadol už nedá, ostáva už iba možnosť zamerať sa na prvok tretí, ktorým sú marže bánk za poskytnuté hypotéky. Či je možné ísť cestou znižovania tohto tretieho prvku na úkor vlastného zisku bánk? Uvidíme... a možno časom dosiahneme úroveň úrokov na hypotékach akú majú v Rakúsku alebo ČR.
PS: štvrtá skupina ľudí má to šťastie, že si brať hypotéku pre zabezpečenie vlastného bývania vôbec nemusí.
