Rastúci počet migrantov a problémy s tým spojené zapĺňajú čoraz väčší čas spravodajstva televízií, debát politikov i diskusných fór na internete a téma migrantov sa stáva stále ožehavejšou témou na rozhovor aj medzi obyčajnými ľuďmi. Ľudia sú všeliakí a aj ich názory na túto tému sú rôzne. Nájsť extrémy na oboch stranách nie je problém. Na jednej strane názorového spektra máme Brusel ... pohrávajúci sa s myšlienkou so zavedením povinných kvót na prijímanie migrantov, potom mimovládne a neziskové organizácie, ktoré by hádam najradšej pozbierali „chudákov“ z celého sveta a poskytli im azyl a prístrešie u Nás. Na druhej strane názorovej barikády stoja populisti, extrémisti a radikáli, ktorí vidia v zvyšujúcom sa počte migrantov „hrozbu svetového významu“ proti ktorej je potrebné bojovať. No a potom sú tu všetci ostatní, ktorých názory oscilujú medzi týmito dvoma názorovými protipólmi.
Tak ako je tomu v skutočnosti? Má sa bežný občan obávať prílivu neznámych, zbedačených a vyhladovaných migrantov, alebo ide o dočasný stav (mediálnu bublinu), ktorá spľasne po pár týždňoch, keď sa ne svetlo sveta dostanú zaujímavejšie udalosti a všetko sa vráti do „normálu“. Rád by som povedal, že ide o sezónnu záležitosť, ktorá pominie ako každá iná bublina. No bohužiaľ tomu tak nie je. Počet migrantov sa celosvetovo odhaduje na stovky miliónov osôb, pričom určitá časť z nich smeruje do Európy. Podľa svetovej organizácie pre migrantov, bude problém spojený s núteným opustením krajiny pôvodu predstavovať jeden z najvážnejších problémov 21. storočia.
Nás Európanov však netrápia stovky tisíc Bangladéšanov, občanov Mjanmarska utekajúcich do Malajzie či Austrálie, netrápia nás ani Haiťania, či Kubánci utekajúci do USA. Pre posudzovane problému migrantov z hľadiska bezprostredného dosahu na nás suchozemcov je problematická najmä oblasť stredného východu a severnej (strednej) Afriky. Miestne konflikty a boje o moc, hladomory, vzrastajúci fanatizmus islamistov a vojnové konflikty vyhnali z domovov milióny ľudí. Ľudí, ktorí sa rozhodli obetovať neraz všetko, čo im zostalo a holé životy, aby sa dostali do vytúženej Európy. Migranti však môžu zabudnúť na obvyklý civilizovaný spôsob cestovania – t.j. že si sadnú do lietadla v Káhire, Damašku, alebo Rabate a vystúpia na letisku v Paríži, Londýne alebo Štokholme. Migranti musia dôjsť pešo na pobrežie Stredozemného mora a potom môžu len dúfať, že sa loď či skôr chatrný čln s desiatkami ľudí na palube nepreklopí pri náraze prvej väčšej vlny a že šťastne dorazia až ku brehom Talianska za odplatu pár tisíc eur!!
Príchod do Talianska znamená pre väčšinu z nich len začiatok ďalšieho putovania. Po zistení, že Taliansko už zabrali tisíce spolupútnikov, ktorým sa náhodou podarilo dostať na druhú stranu mora skôr ako im a Taliani nie sú zrovna nadšení , keď jednu loď so zachránenými migrantmi nasleduje ďalšia a ďalšia. Počet zachránených migrantov pri Talianskych brehoch bol v roku 2012 okolo 100 000. Každý zachránený život je fajn, no cena, ktorú za to platíme nie je malá. Jeden mesiac záchranných prác stál Taliansko 10 miliónov €, čo viedlo v roku 2013 k zníženiu úsilia Talianov o záchranu životov na mori, čo „stálo život stovky migrantov“. Vyvolalo to kritiku ľudsko-právnych aktivistov a organizácii a preto sa následne do záchranných prác na mori zapojilo viacero štátov.
Chudák migrant sa musí vybrať na sever a putovať ku hraniciam. Keďže sme v EÚ a máme schengen , voľný pohyb osôb, tak to už bude pohodička (myslia si) či nie? Áno, ale aj Schengen neplatí pre všetkých. Rozčarovanie migrantov naberá na obrátkach, keď zistia, že ich ďalej nepustia... No kam by chceli ísť ďalej? Kam smerujú tie zástupy migrantov. Cieľom ich cesty podľa vyjadrení väčšiny je Anglicko, Francúzsko, Nemecko a škandinávske krajiny. Výber lokality sa im uprieť nedá, veď aj kopec Poliakov, Slovákov a Čechov smeruje každý mesiac za prácou do Londýna, Dublinu či Osla. Aktuálne obmedzenie vstupu do Švajčiarska, Rakúska, či Francúzska v poslednom čase robia vrásky na čele nie len migrantom, no aj Talianskym politikom.
Korektná politická debata sa začína meniť vo frustráciu a vyhrážky voči iným členským štátom EÚ (ktoré majú „menší zmysel pre solidaritu“).
Brusel sa vždy snažil o vytvorenie jednotného trhu, voľného pohybu občanov členských štátov a myšlienky o euroobčanoch. Slováci, Nemci, Briti, či Franúzi sa však vždy viac považovali za Slovákov, Nemcov, Britov ako za občanov EÚ. Jednota chýbala. Nosná myšlienka pre Spoločnú veľkú Európu je fajn, no začala dostávať trhlinu v podobe Grexistu - krízou zničeného Grécka a tiež novým fenoménom v podobe budúcich referend o vystúpení krajín z EÚ.
Jednotnosť Európy sa začína ukazovať v súčasnosti v trochu zvláštnej a nečakanej podobe. Identický postoj väčšiny štátov, že migrantom treba pomáhať, ale nie u nás. Treba ich zachrániť, ale nech idú ďalej. Len nech sa u nás nezdržiavajú, my ich už máme dosť... Veľkú dávku egoizmu je vidieť vo všetkých štátoch EÚ od severu na juh, od západu na východ. Jednotná neochota prijímať migrantov vo veľkom počte a snahy o „globálnejšie, celistvejšie, dlhodobejšie“ plány do budúcnosti nahrádzajú aktuálnu potrebu riešenia zlej situácie súčasných migrantov. Európa sa nachádza na rázcestí a len budúcnosť ukáže, či Európa ostane európska?
Trochu štatistiky na záver:
Počet migrantov v SR 2,5 % ,
Počet migrantov v štátoch Katar 85 %, SAE 70 %, Jordánsko 46 % z počtu obyvateľov
Počet obyvateľov Afriky 1950 - 228 miliónov, 2013 – viac ako miliarda ľudí, do roku 2050 sa očakáva zdvojnásobenie počtu obyvateľov Afriky (t.j. vyše 2 miliardy ľudí v !!).
Koľko z tých 2 miliárd ľudí sa dostane do Európy? Na Slovensko? Uvidíme.
