Je pravdou, že oprávnený z exekučného titulu môže podať návrh na vykonanie exekúcie voči dlžníkovi (povinnému), no v mnohých prípadoch to nie je efektívne riešenie. Totiž v prípade, ak dlžník nemá žiaden majetok a ani nie je reálny predpoklad, že nejaký majetok niekedy v budúcnosti nadobudne – súd exekúciu zastaví a trovy konania zaplatí oprávnený. Je to do určitej miery paradoxné, ale v prípade, ak dlžník nemá žiadny majetok a veriteľ ho chce vymôcť prostredníctvom exekúcie – tak v prípade jeho nemajetnosti sa situácia otočí a trovy konania zaplatí veriteľ.
Potom sa nemôžeme čudovať, že na niektorých dlžníkov je vedených množstvo exekučných konaní a títo dlžníci sa nemusia obávať „žiadneho“ postihu. Veď exekútora v konečnom dôsledku zaplatí veriteľ. Čo potom bráni takýmto dlžníkom páchať priestupky, požičiavať si a neplniť svoje povinnosti zo zmlúv alebo zo zákona (platenie daní, odvodov)?
A čo exekútor. Ten dostane zaplatené bez ohľadu na to, či mu trovy konania zaplatí dlžník alebo veriteľ. Keď máme takto nastavený právny systém, čím je motivovaný exekútor, aby pri výkone verejnej moci vymáhal efektívne pohľadávku pre oprávneného? Nebolo by efektívnejšie, keby aj exekútor niesol nejakú zodpovednosť za (ne)vymoženie pohľadávky oprávneného v prípade nemajetnosti dlžníka?
V súčasnom stave je riziko (ne)vymoženia právoplatného exekučného titulu ponechané výlučne na veriteľa. A to je smutné, hlavne v prípadoch, ak samotné súdne konania trvajú roky. Kým sa totiž dostane veriteľ k samotnému vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom exekútora, môže sa stať, že už nebude čo vymáhať...
