Bolo to pred vyše rokom, keď som napísal svoj predchádzajúci blog venujúci sa prijatiu zákona č. 233/2019 Z.z. o zastavení niektorých exekučných konaní (ďalej len „ZOUNEK“) a jeho očakávanom dopade na jednotlivých účastníkov exekučného konania. Od účinnosti predmetného zákona ubehlo viac ako pol roka a preto sa už stihli prejaviť niektoré zo zamýšľaných dôsledkov predpokladaným týmto zákonom.
Za prvých 6 mesiacov roka 2020 došlo k ukončeniu veľkého množstva exekučných konaní. Najmä tých u ktorých došlo k ich zastaveniu zo zákona k 1.1.2020. Ako vždy pri zmenách zásadnejšieho charakteru sa aj tento raz vyskytli v aplikačnom procese určité problémy s interpretáciou zákona zo strany súdov, exekútorov, oprávnených i povinných.
Zákonodarca vyriešil aj najspornejšiu otázku celého zákona - kto zaplatí paušálne trovy exekúcie a v akej výške? Vysporiadal sa touto otázkou tak, že prikázal platiť paušálne trovy zastavených exekúcií oprávnenému. Štandardne však pri zastavení exekúcie pritom platí trovy exekučného konania povinný (dlžník). V mnohých prípadoch zastavených exekúcií podľa ZOUNEK sa jednalo o veľmi staré exekučné konania, kde často boli povinní úplne bez majetku – bolo zákonom určené na radosť mnohých súdnych exekútorov, že paušálne trovy ex. konaní bude platiť oprávnený súdnemu exekútorovi.
Tak sa aj stalo a oprávneným z exekučných konaní neostávalo nič iné, ako súdnym exekútorom zaplatiť paušálne trovy vo výške 42 € za zastavené exekučné konanie pod hrozbou, že by voči nim mohol ich „vlastný“ súdny exekútor začať viesť exekučné konanie, ak by mu tieto trovy nezaplatil. Zdanlivo tak z tejto situácie najviac vyťažil samotný povinný (dlžník), keďže ten nemusel zaplatiť v tejto fáze nič a bola jeho exekúcia zastavaná zo zákona.
Voči dlžníkom teda boli v mnohých prípadoch pozastavované exekúcie, avšak ich pohľadávky nezanikli. Ostali naďalej vymáhateľné a zákon pre oprávneného ponechal možnosť vymáhania tejto pohľadávky prostredníctvom opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (§ 9 ZOUNEK). Bola zavedená 1 ročná lehota od zastavenia exekúcie v ktorej sa pohľadávky vymáhané v starej exekúcii nemôžu premlčať.
Zákonodarca teda vystavil oprávnených v exekúcii pred rozhodnutie, či si budú uplatňovať pohľadávku voči povinnému v ďalšom exekučnom konaní prostredníctvom opätovného návrhu na exekúciu alebo svoje pohľadávky voči dlžníkom odpíšu. Pri dlžníkoch, ktorí nič nemajú museli oprávnení prijať stratu 42 € vo forme zaplatených paušálnych trov, ktoré si vyčíslil voči nim súdny exekútor v Upovedomení o zastavení starej exekúcie (ďalej len „UOZSE“). Iná situácia však bola pri majetných dlžníkoch. ZOUNEK totiž nezastavoval len exekúcie proti nemajetným dlžníkom, ale aj proti dlžníkom s majetkom o hodnote desiatok tisíc eur. Predpokladom k zastaveniu exekúcie podľa ZOUNEK totiž nebola nemajetnosť povinného (dlžníka), ale nevymoženie pohľadávky zo strany súdneho exekútora.
Je pravdou, že mnohým oprávneným sa zdalo nespravodlivé, aby platili súdnemu exekútorovi 42 € za to, že pre nich nevymohol pohľadávku od dlžníka. Tvrdili, že prečo by mal dostať súdny exekútor zaplatené za niečo, čo vlastne vôbec neurobil? Oprávnení totiž túto situáciu posudzovali zo svojho uhla pohľadu – z pozície výsledku, ktorý bol pre nich nevyhovujúci. Oprávneného totiž v exekučnom konaní začínajú trovy exekučných konaní trápiť až v okamžiku, keď ich nevie vymôcť súdny exekútor od povinného. V takom prípade totiž trovy exekúcie v zásade platí oprávnený súdnemu exekútorovi. Exekútori túto otázku posudzovali zo svojho uhla pohľadu a v mnohých prípadoch sa im zdalo 42 € od oprávneného málo s prihliadnutím na to, aké mali náklady spojené s neúspešnými pokusmi o vymoženie pohľadávky pre oprávneného.
Viacerí oprávnení považovali zákonodarcom určené nútené zastavenie exekúcie s povinnosťou platenia paušálnych trov súdnym exekútorom za protiústavné, nakoľko mali za to, že je to zásah do ich vlastníckeho práva k majetku, ktoré im zaručuje Ústava a obrátili sa na Ústavný súd SR so sťažnosťami pre porušenie tohto práva.
Ústavný súd SR odmietol ich sťažnosti, nakoľko potvrdil legitímnosť zákonodarcu prijať právnu úpravu zaväzujúcu jednotlivých adresátov právnej normy k určitým povinnostiam aj keď zasahujú do ich majetkových práv. Však rovnako tak musíme všetci platiť dane, poplatky, zdravotné poistenie, PZP ... a za iné zákonodarcom určené veci a služby verejne-prospešné bez ohľadu na to či sa nám to páči alebo nie. Zároveň bolo Ústavným súdom SR poukázané na skutočnosť, že v týchto sťažnostiach mu adresovaných v zmysle čl. 127 Ústavy SR nemôže rozhodovať o prípadnom rozpore prijatého ZOUNEK zákona s Ústavou SR pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ponechajme tak bokom pre teraz otázku toho, či samotný ZOUNEK je súladný s Ústavou alebo nie, lebo na túto otázku majú právnici oboch strán určite odlišný právny názor, ale nie je to otázkou pre ktorú som sa rozhodol napísať tento blog.
Mňa osobne a určite všetkých oprávnených v zastavených ex. konaniach podľa ZOUNEK zaujali záverečné časti týchto rozhodnutí.
Ústavný súd SR (všetky jeho štyri senáty) v závere svojich viac ako 60-tich rozhodnutiach konštatujú, že oprávnenému nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie exekúcie, v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
Orientačný zoznam týchto konaní
(ÚS) III. ÚS 239/2020 – 18, (ÚS) III. ÚS 235/2020 – 18, (ÚS) III. ÚS 236/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 290/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 291/2020 – 18, (ÚS) III. ÚS 218/2020 – 18, (ÚS) III. ÚS 219/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 240/2020 – 19, (ÚS) IV. ÚS 237/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 238/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 239/2020 – 19, (ÚS) IV. ÚS 263/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 255/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 256/2020 – 33, (ÚS) IV. ÚS 258/2020 – 17, (ÚS) IV. ÚS 257/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 214/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 253/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 252/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 218/2020 – 19, (ÚS) II. ÚS 231/2020 – 19, (ÚS) II. ÚS 240/2020 – 17, (ÚS) I. ÚS 240/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 242/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 251/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 217/2020 – 19, (ÚS) I. ÚS 254/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 216/2020 – 18, (ÚS) II. ÚS 234/2020 – 18, (ÚS) II. ÚS 251/2020 – 19, (ÚS) II. ÚS 241/2020 – 18,(ÚS) II. ÚS 235/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 215/2020 – 18, (ÚS) II. ÚS 250/2020 – 21, (ÚS) I. ÚS 243/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 241/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 212/2020 – 19, (ÚS) IV. ÚS 211/2020 – 18, (ÚS) IV. ÚS 160/2020 – 28, (ÚS) I. ÚS 228/2020 – 21,(ÚS) I. ÚS 206/2020 – 20, (ÚS) I. ÚS 220/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 221/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 205/2020 – 19, (ÚS) I. ÚS 222/2020 – 21, (ÚS) I. ÚS 211/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 213/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 214/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 225/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 212/2020 – 18, (ÚS) II. ÚS 210/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 227/2020 – 19, (ÚS) I. ÚS 204/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 203/2020 – 19, (ÚS) I. ÚS 226/2020 – 18, (ÚS) I. ÚS 210/2020 - 18 , (ÚS) I. ÚS 219/2020 - 18 , (ÚS) I. ÚS 224/2020 - 18 , (ÚS) II. ÚS 211/2020 – 18
Je tomu skutočne tak a naozaj nič nebráni oprávnenému v exekúcii uplatniť si uhradené paušálne trovy 42 € voči povinnému v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie? Tejto otázke sa budem venovať vo zvyšku tohto blogu.
Okresný súd Banská Bystrica vs. Ústavný súd SR vo veci 42 € paušálnych trov starých exekúcii
resp. keď uhradené paušálne trovy nie sú trovy, ale príslušenstvo pohľadávky
Poďme sa pozrieť na jeden fiktívny prípad oprávneného a na ňom si rozoberieme problematickosť danej veci.
Príklad 1: Povedzme si, že niekomu bolo v roku 2010 ukradnutých 1 000 €. Okradnutému sa podarilo voči zlodejovi získať exekučný titul (právoplatný rozsudok súdu) a v roku 2014 ho dal na vymoženie súdnemu exekútorovi. Zároveň zaplatil súdny poplatok 16,50 €. Exekútorovi sa nepodarilo vymôcť od povinného (zlodeja) do 31.12.2019 nič a preto zo zákona (ex lege) bolo exekučné konanie zastavené k 1.1.2020 podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZOUNEK, nakoľko uplynulo viac ako 5 rokov vedenia exekúcie. Súdny exekútor vydal UOZSE , ktoré doručil 1.3.2020 oprávnenému a zároveň ho vyzval na úhradu 42 € paušálnych trov starej exekúcie. Exekučné konanie bolo ukončené 1.6.2020, keď súdny exekútor doručil UOZSE aj súdu. V ten istý deň doručil súdny exekútor oprávnenému oznámenie o ukončení exekúcie, kde mu opätovne pripomenul, že je povinný uhradiť do 60 dní od ukončenia exekúcie paušálne trovy 42 €, ak tak ešte neurobil.
Výsledok: Okradnutý človek prišiel o 1 000 €, zaplatil súdny poplatok 16,50 € za vydanie poverenia v exekúcii a teraz musel zaplatiť súdnemu exekútorovi ešte ďalších 42 €. Okradnutý človek je teda v podstate „okradnutý“ znovu a už v mínuse 1 058,50 €. Po prvotnom rozčarovaní a návale hnevu nad nespravodlivosťou zákona sa však oprávnený poteší, nakoľko zistí, že zlodej si kúpil auto a byt v Bratislave, ktoré sú bez tiarch a boli na povinného na katastri prepísané. Čiže nič nie je stratené a oprávnený/veriteľ zo zastavenej exekúcie vedomý si ustanovení ZOUNEK posudzuje svoje možnosti vymoženia svojej pohľadávky.
Prečíta si dôvodovú správu k zákonu, konkrétne § 9, kde sa konštatuje: "V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (na vykonanie exekúcie zastavenej podľa tohto návrhu zákona) sa „nové“ exekučné konanie vedie už podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie, pričom oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku za návrh. Oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie; oprávnený môže požadovať úhradu paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky."
ZÁSADNÉ: Ústavný súd SR ako aj dôvodová správa k zákonu hovoria o tom, že si oprávnený môže v opätovnom návrhu uplatniť 42 € uhradených paušálnych trov ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
Čo sú však náklady spojené s uplatnením pohľadávky? Legálnu definíciu tohto pojmu môžeme nájsť v občianskom zákonníku.
Definícia z Občianskeho zákonníka definuje v § 121 ods. 3 príslušenstvo peňažnej pohľadávky nasledovne:
Úroky
Úroky z omeškania
Poplatok z omeškania
Náklady spojené s jej uplatnením
Z uvedeného je zrejmé, že keď oprávnený v exekučnom konaní po ukončení starej exekúcie uhradil súdnemu exekútorovi paušálne trovy 42 € v zmysle UOZSE, tak sa suma 42 € (pôvodne pohľadávka súdneho exekútora voči oprávnenému) pretransformovala ex lege na príslušenstvo pohľadávky, ktorú má oprávnený voči povinnému. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka má teda veriteľ pohľadávku 1000 € a príslušenstvo pohľadávky vo forme nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 16,5 € súdnym poplatok a 42 € odo dňa úhrady paušálnych trov súdnemu exekútorovi. Záleží len na veriteľovi (vlastníkovi pohľadávky), či vyzve dlžníka na zaplatenie 1 058,50 €, alebo podá REPODAJ (opätovný návrh v zmysle § 9 ZOUNEK). Je to právo oprávneného sa rozhodnúť sa či, a ak áno, tak ktorú z možností uplatnenia svojich pohľadávok voči povinnému využije.
POZOR! zákon v § 9 ods. 3 „vymedzuje“ negatívnym spôsobom nároky oprávneného, tak že okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
Pozn: v každej exekúcii si oprávnený v zásade uplatňuje 3 kategórie peňažných nárokov voči povinnému.
ISTINA
PRÍSLUŠENSTVO POHĹADÁVKY
TROVY – trovy spojené s vymáhaním pohľadávky (súdny poplatok...)
Je celkom zjavné, že zákonodarca mal záujem § 9 ods.3 ZOUNEK ochrániť povinného pred „špekulantami“, ktorí by si chceli od povinného pri opätovnom repodaji uplatňovať rôzne nároky vo forme trov spojených s jeho podaním iných ako je zaplatený súdny poplatok.
Zároveň je však celkom zrejmé, že paušálne trovy exekúcie v zmysle § 6 ZOUNEK ako pohľadávka súdneho exekútora voči oprávnenému zaniká jej úhradou zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi podľa § 559 OZ. Suma z tejto pohľadávky 42 € sa zároveň okamžikom úhrady transformuje na príslušenstvo pohľadávky oprávneného podľa § 121 ods. 3 OZ voči povinnému.
V čase podania návrhu na opätovnú exekúciu už neexistujú paušálne trovy exekúcie – ako trovy exekúcie, ale uhradené paušálne trovy - ich hodnota existuje ako príslušenstvo pohľadávky vo forme nákladov spojených s jej uplatnením v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka je preukázaná samotným UOZSE, ktoré sa ako povinná príloha prikladá k samotnému návrhu na opätovný repodaj. UOZSE je exekučným titulom podľa ZOUNEK.
Je preto zaujímavá prax OS BB vo veci repodajových exekúcií, keď sú oprávnení vyzývaní na odstránenie 42 € z repodajového návrhu pod „sankciou“ zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie v časti tohto nároku.
PROBLÉMOVÝ FORMULÁR ALEBO JEHO INTERPRETÁCIA SÚDOM?
Každý návrh na vykonanie na vykonanie exekúcie vrátane opätovného návrhu v zmysle § 9 ZOUNEK musí navrhovateľ podať prostredníctvom na to určeného formulára elektronicky. Formulár má viacero častí označených písmenami a špecifikáciu uplatneného peňažného nároku rieši formulár v časti E tak ako to vidíte vo vzore nižšie stiahnutého zo stránky Ministerstva spravodlivosti SR.
Pokiaľ si všimnete tak formulár umožňuje oprávnenému vykliknúť príslušnú položku uplatneného nároku. Peňažný nárok sa člení na možnosti istina, úrok, úrok z omeškania, poplatok z omeškania, zmluvná pokuta, náklady spojené s uplatnením pohľadávky a iné.
Pozrime sa bližšie na položku formulára s názvom náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Je nepochybné, že sem bude patriť spomínaný súdny poplatok vo výške 16,5 €, ktorý musí zaplatiť povinný za opätovný návrh na vykonanie exekúcie.
Pripomeňme si znenie § 9 ods. 3 ZOUNEK. Okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
§ 199a Exekučného poriadku „Trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.“
Uhradený súdny poplatok ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky podľa (OZ) má teda charakter trov exekučného konania (§ 195), konkrétne trov oprávneného (§ 199a EP), ktoré aj § 9 ods. 3 ZOUNEK umožňuje uplatniť oprávnenému ako jediné trovy v repodajovom návrhu ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
Je teda celkom zrejmé, že slovné spojenie: „náklad spojený s uplatnením pohľadávky“ má dva významy.
Zúžený význam tohto slovného spojenia sú všetky trovy exekúcie vrátane súdneho poplatku (zúžený procesno-právny význam).
Širší význam slovného spojenia „náklad spojený s uplatneným pohľadávky“ zahrňuje okrem trov exekúcie aj jednu kategóriu príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ legálne pomenovanú ako „náklady spojené s uplatnením pohľadávky“.
Ak má teda kolónka formulára návrhu na vykonanie exekúcie pomenovanie Náklad spojený s uplatnením pohľadávky bez bližšej špecifikácie aký právny význam tejto kolónke pripisuje, nemá oprávnený v zásade inú možnosť kde tento nárok špecifikovať, ako si príslušenstvo pohľadávky (uhradené paušálne trovy 42 €) uplatniť zaškrtnutím v tejto kolónke tlačiva návrhu.
Problém pre oprávneného však nastane vtedy, keď exekučný súd bude chápať túto kolónku v zúženom procesnom význame slova a tým bude ním uhradené paušálne trovy exekúcie v sume 42 € súdnemu exekútorovi v starej exekúcii chápať ako trovy exekúcie a nie ako príslušenstvo pohľadávky. Súd s odkazom na § 9 ods. 3 zamietne príslušný nárok oprávneného s tvrdením, že ho nie je možné priznať, nakoľko tento paragraf umožňuje priznať len trovy exekúcie vo forme súdneho poplatku. Súd nebude pri tom brať do úvahy, že oprávnený si v skutočnosti neuplatňuje trovy exekúcie, ale príslušenstvo pohľadávky. § 9 ods. 3 vylučuje možnosť uplatniť si iné trovy exekúcie avšak § 9 vôbec nehovorí nič o príslušenstve pohľadávky.
Tým že § 9 ods. 3 ZOUNEK vôbec nepojednáva o príslušenstve pohľadávky, tak je logické, že tento nárok ani nevylučuje si uplatniť v opätovnom návrhu. Prisudzovanie uhradeným paušálnym trovám starej exekúcie 42 € zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi iný význam ako príslušenstvo pohľadávky nemá oporu v zákone - § 195 a nasl. EP rovnako ani § 251 CSP podľa ktorého musia trovy konania vzniknúť v konaní samotnom a nie pred jeho začatím. Paušálne trovy starej exekúcie uhradené pred podaním návrhu na repodaj, nemôžu byť v žiadnom prípade považované za trovy exekúcie...lebo nevznikli v konaní samotnom, ale pred jeho začatím. *Pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. 9. 2019, sp. zn. I. ÚS 207/2019
Výsledkom centralizácie súdnictva je, že jediným exekučným súdom v SR je Okresný súd v Banskej Bystrici. Na jeho pleciach momentálne spočíva ťarcha všetkých podaní spojených s návrhmi na vykonanie exekúcie, ako aj všetky repodaje = opätovné návrhy v zmysle § 9 ZOUNEK. Zákonodarca v úmysle odbremeniť súdy vyšších inštancií (krajské súdy a NS SR) od zaoberania sa exekučnými vecami zároveň odstránil možnosť podávať opravné prostriedky voči nesprávnym rozhodnutiam tohto súdu. V exekučných konaniach taktiež už nie sú prípustné odvolania ani mimoriadne dovolanie GP.
Jediným „opravným“ prostriedkom voči nesprávnym rozhodnutiam tohto súdu je ústavná sťažnosť adresovaná Ústavnému súdu SR. Keďže Ústavný súd SR už najmenej 60x v posledných pár mesiacoch skonštatoval že nič nebráni oprávnenému, aby si uplatnil svoje majetkové práva - uhradené paušálne trovy exekúcie 42 € v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie – bude zaujímavé sledovať jeho rozhodovaciu činnosť v dobe, keď si všetci tí oprávnení, ktorým OS BB zamietol vydať poverenie na vykonanie exekúcie v časti tohto uplatneného nároku svoje nároky budú uplatňovať priamo Ústavnom súde formou ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR spolu s nárokom na náhradu trov advokáta resp. primeraného zadosťučinenia.
Proklamovaným cieľom zákona ZOUNEK bolo odbremeniť súdy od návalu množstva starých exekučných konaní. Legitímnym očakávaním oprávneného je určite to, čo proklamuje Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach - že mu nič nebráni v uplatnení si svojho práva pri opätovnom návrhu na exekúciu. Ústavný súd asi nečakal, že prekážkou prístupu oprávneného k súdu bude samotná rozhodovacia činnosť exekučného súdu.
Jednou zo zásad výkonu súdnej moci, je zásada "iuria novit curia" - súd pozná právo. Tento blog však prináša jednu zaujímavú a zásadnú otázku a to, ktorý z týchto súdov právo skutočne pozná?
