28 rokov odvtedy, čo došlo k zmene a my stále žijeme v letargii minulého režimu. Sloboda a demokracia, ale absencia zodpovednosti a aktívneho prístupu.
Dnes som natrafil na článok o kríze, ktorá postihuje ruských dôchodcov. Symbolicky, v 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu, ma článok priviedol k úvahe, čomu nás naučila demokracia, resp. čo sme sa počas tých rokov mali naučiť a nenaučili. Nízka účasť vo voľbách, apatia k dianiu na politickej scéne, hľadáme vinníka predovšetkým v tých druhých namiesto toho, aby sme prešli z pasivity komfortu do akcie.
Vďaka článku som si spomenul na slová bývalých kolegov, ktorí spomínali svoje šokujúce zážitky z Ameriky, keď na uliciach stretávali dôchodcov, ktorí zostali „na dlažbe“. Vo viacerých krajinách realita, u nás zatiaľ nepredstaviteľná skutočnosť.
Koľko dôchodcov musí u nás skončiť „na dlažbe“, aby sme si uvedomili, že sa o svoju budúcnosť musíme postarať sami?
Napriek tomu, že od 17. novembra 1989 uplynulo už 28 rokov, prehliadame správy a informácie v médiách, ignorujeme varovania štátnych predstaviteľov, ktorí nás nabádajú k tomu, aby sme tvorbu dôchodku prevzali aj do vlastných rúk. Stále vo vysokej miere pretrváva presvedčenie, že sa o nás musí postarať štát. A to nielen u ľudí, ktorí majú pár rokov do dôchodku, ale aj u mladších ročníkoch.
„Ja sa dôchodku nedožijem.“ - častý argument mladých ľudí pri otázke, či myslia na svoj dôchodok. „Áno, je to ďaleko, ale čo ak sa ho dožijete?“ - reagujem zvyčajne. Prognózy vývoja stredného veku dožitia svedčia o opaku. V dôsledku zmeny životného štýlu a napredovaniu v oblasti zdravotníctva, úmrtnosť obyvateľstva sa postupne znižuje a predlžuje sa vek dožitia. Dĺžka života má teda opačný trend a nám hrozí, že na dôchodku prežijeme dlhšiu dobu než naši predkovia.
Zrejme každý z nás pozná Dobšinského rozprávku O troch grošoch. Plynie z nej jednoduché ponaučenie: v mladosti treba myslieť na starobu a z troch grošov jeden odkladať.
Je všeobecne známe pravidlo, že z príjmu by sme si mali 10% odkladať pre seba, bez ohľadu na to, aký vysoký príjem máme. A ideálne, ak si tých 10% odložíme ako prvý „výdaj“ z výplaty, ktorá nám príde na účet.
Zmena je často o zvyku. Buď. Alebo. Zvyk je síce železná košeľa, ale zmena je život. 17. november zmenou bol, tak prečo nám ostala košeľa?
