Kam sme sa to dostali? Otázka z textu Veselej pesničky IMT Smile, ktorá trefne opisuje našu spoločnosť a pokojne sa môže stať hymnou týchto dní, podobne ako sa v minulosti stala hymnou inej doby Grigorova Pocta Majakovskému.
Udalosti uplynulých dní pohli Slovenskom a zrejme ešte rozvíria niekoľko vôd, zdvihnú hladinu nedôvery, pochybností a vzájomných obvinení.
A pritom, stačilo málo. Obetovať jednu hlavu včas. Fico mohol dať už v minulosti ráznym rozhodnutím spoločnosti signál, že je voči občanom navonok lojálny. Teatrálnym aktom mohol udržať postavenie Smeru, posilniť dôveru spoločnosti a dokonca, mohol tým posilniť voličskú základňu Smeru a rozšíriť okruh jeho voličov.
Namiesto toho si vybral cestu arogancie moci. Viacerí čelní predstavitelia Smeru, nepoučení chybou iných v minulosti, zneužili právomoc verejného činiteľa, keď začali kauzy zametať frázou „skutok sa nestal“, známou z čias mečiarizmu. Súdržnosť smerákov je v tomto priam ukážková: jeden za všetkých, všetci za jedného. Napriek zjavným pochybeniam pretriasaným v médiách.
Kam sme sa za tie roky dostali? Buď sme sa nepoučili z minulosti alebo žijeme nepísanými zákonmi politiky. Sínusoida, ktorá je príznačná pre akúkoľvek oblasť života. História sa opakuje, napriek vývoju.
Bude Fico druhým premiérom, ktorý dostane kyticou kvetov od matky zavraždeného dieťaťa?
Naša spoločnosť už druhýkrát stojí pred podobným problémom, ktorý sme nechali vyhniť až do mafiánskych praktík vládnucej strany. Pritom nie je vinný Fico alebo Smer, vinní sme my všetci.
Ťahal dedko repu a ťahala i babka, ťahala i vnučka,.... teraz viacerí ťaháme. V nádeji, že to zlo vykoreníme. Zrejme nie úplne, ale máme šancu zvrátiť súčasné smerovanie aspoň dočasne, na niekoľko rokov, kým sa naučíme, že musíme aktívnejšie žiť politikou stále, musíme byť agilní, aby sme už nikomu nedovolili uletieť mimo realitu do takej miery, do akej sme to umožnili HZDS a Smeru.
Blíži sa kapitulácia. Smeráci, zlomení ťarchou obvinení, negatívnych prejavov spoločnosti a pod paľbou novinárov, začínajú zmierňovať svoju rétoriku. Akoby sa im začal vracať zmysel pre realitu, akoby im vyprchalo opojenie z moci. Alebo ich len opúšťa ich „Soros“, ktorý už v tejto chvíli hľadá nového bieleho koňa, prostredníctvom ktorého bude poťahovať nitkami slovenskej politiky a pokračovať v riadení štátu spôsobom, ktorým to robí už desiatky rokov.
