Chvostíkom už však nezakrúti, tak ako už ani nikdy nezaštekáa nepríde nás zobudiť. Teraz len bezmocne leží, s ochrnutými nožičkamia je odkázaný na našu pomoc. Nechce papať ani piť a Vám sa už nechcežiť. Mali ste len jeho a zrazu Vám povedia, že už dlho nebude. Len tak,buuum... už sa len trápi. Ale to vy počuť nechcete, nechcete aby už nebol Vašousúčasťou, neviete si predstaviť ako zavoláte domov a zrazu sa nebudetemôcť spýtať ako sa má Váš malinký.
Poviete si, že to zvládnete, všetko zvládnete, veď ho ľúbitea vy nemôžete byť bez neho presne tak ako on nemôže byť bez Vás. So slzamiv očiach ho odnášate na rukách od lekára s nezvratnou otázkou: „Necháteho trápiť sa alebo mu to celé ušetríte?“ Dá sa však rozhodnúť? Dokedy sa tonetýkalo mňa, vedela som na to dať jednoznačnú odpoveď. Avšak teraz ,keď sa to malé stvorenie snaží nemohúco dajako vyštverať len aby mi mohlo utrieťslzy, sa všetky tieto múdre racionálne myšlienky akosi strácajú. Aj keď viem,že sa trápi, aj keď to všetko vidím a puká mi z toho srdce, nedokážemho len tak poslať na onen svet. Hovorím si, že ho budem nosiť na rukách, budemetak chodiť na prechádzku do záhrady a pôjdeme tak aj na nákup, zoberiem hovšade tam kam som doteraz nestihla.
Čo je na tom celom najhoršie? Že mu nemôžem pomôcť, že viem,že nech ho zoberiem k hocijakému doktorovi, už mu nikto nepomôže a najhoršieje vidieť rodičov ako plačú a nevedia si pomôcť.
Neviem ,či je todobré alebo zlé, neviem či konám v jeho záujme alebo vo svojom, neviem ,čoje lepšie a čo horšie. Viem, že tým, že o neho prídem, prídem o tonajkrajšie a najvzácnejšie čo som kedy mala, nedokážem ho dať utratiť aleuž sa ani nedokážem pozerať ako sa bezmocne trápi . Zatiaľ ho budem držať zajeho ľadové labky a veriť, že mu tým ešte viac neubližujem...
