nedá sa zabudnúť...

Tak strašne veľa vecí ľutujem... a najhoršie je , že ich už nemôžem zobrať späť, nikdy nebudem môcť. Môžem len dúfať, že sa na mňa Bartoško od niekiaľ pozerá a hovorí mi, že sa na mňa nehnevá, že som na neho bola zlá a veľakrát som na neho kričala. Hnevám sa sama na seba, hnevám sa na svojich rodičov , na zverolekára ale najviac sa hnevám na to, že to ani nemám komu povedať. Že to nemôžem vykričať, že sa toho nemôžem zbaviť, že to nikto nechápe... Veľakrát som počula to známe: “veď to bol len pes“ a už je mi z toho vážne zle, vtedy mám chuť strašne nadávať a strašne kričať a strašne niekoho hodiť o zem nech sa zobudí. Presne tú istú chuť spraviť to, mám aj pri krásnom „hmm...ale veď už máš nového psíka“. Bartoško bol môj prvý psík a chcela som aby bol aj mojím posledným. Teraz mám chuť napísať bohužiaľ nie je tomu tak. Ale nenapíšem. Ľúbim aj tohoto psíka ...ale už nie tak ako Bartoška. Bartoško bol proste prvý...
Doteraz si pamätám, ako som mala poslednú skúšku, tú najťažšiu a strašne som sa tešila, že som ju spravila a mala som konečne voľno. Už vtedy bol Bartoško chorý ,pamätám si ako mi otec hovoril, že určite nezomrie a bude to v poriadku, že mu dávajú výživu a bude opäť chodiť, aby som sa nebála a dodnes si pamätám na ten strašný pocit, ktorý ma hnal domov. Nikdy nezabudnem ako ležal v obývačke na gauči a nemohol sa ani pohnúť , ledva dvihol hlavičku. Dovtedy som si myslela, že najhoršie čo sa mi v živote stalo, bolo, že ma priateľ podvádzal ale oproti tomuto mi to vtedy prišlo ako tá najnepodstatnejšia vec na svete. 
Ale stále svitalo na nádej, ďalší deň sa pôjde k lekárovi a bude dobre, určite mi povie, že mu bude dobre a bude chodiť. Lenže čo... nepovedal. Bartoško sa nepostavil a nepostaví sa. Musela som ho položiť na ten operačný stôl na ktorom už bol toľkokrát a jediné čo som počula bolo, že Bartoško zomiera, že sa mu rozpadli všetky dôležité orgány a už sa len trápi. Bartoško sa na mňa pozrel a ja som si myslela, že zomriem. Chcela som sa zosypať, chcela som si sadnúť a len plakať a plakať ... ale... nemohla som, zrútil sa oco, takže z môjho zrútenia nebolo nič. Musela som odniesť umierajúceho psíka do auta, potom otca a potom ešte aj seba a pekne si všetko toto nešťastie odviesť domov. Nasledovali dni, kedy sa vo mne striedal pocit, kedy som chcela volať lekára a dni alebo skôr hodiny, kedy som hľadala tie najlepšie kliniky a najlepších lekárov a obvolala azda všetkých, ktorý mali pred menom MvDR. Až prišla tá noc a ten strašný deň, doposiaľ najstrašnejší v mojom živote. Bartoško kričal od bolesti , skôr by som povedala, že Bartoško rozprával od bolesti. Dovtedy nemohol ani štekať, len tak potichúčku niečo vždy mrmotal ale teraz plakal. Bolo to niečo strašné, modlila som sa aby len zavrel očká a spinkal ale on neprestával, stále kričal a kričal a ja som vedela, že strašne trpí ... ale nechcela som ho nechať ísť. Chcela som byť s ním ,navždy. Prišla slabá chvíľka kedy som maminu prosila, aby zavolala lekárovi aby ho prišiel utratiť ale bola len jedna... Stalo sa. Ale nevolala mamina, volala som ja, mamina sa ako na všetko zlé, ani na toto nemohla pozerať. Tak som si musela zavolať zverolekára, aby mi prišiel zabiť to najdôležitejšie čo som v živote doposiaľ mala. A navyše som si musela pre neho aj zájsť a opäť ho zaviesť. Bartoško naposledy zaštekal pomyslela som si. Potom mu už len chladnokrvne pichol injekciu, ktorá mu mala do 30sekúnd zaúčinkovať a mal zaspať... už navždy. Chcelo sa mi kričať. Strašne som chcela niekoho zbiť zato, čo sa mi deje, strašne. Bartoško zaspinkal, ja som odviezla uja zverolekára a bol koniec. Ale... Bartoško mi chvílinku pred tým ako navždy zavrel očká dal pusinku. Náš Bartoško totižto vedel dávať pusinky. Tak mi takú malú dal. Len vďaka nej som to asi celé ako tak zvládla a hovorila si, že tým sa mi poďakoval, že som ho zbavila trápenia. 
Lenže to nebol koniec. Ani náhodou to nebolo to najhoršie. Bartoška bolo treba pochovať. No a kto ho pochová. Ocko, o ktorého som sa bála, že dostane infarkt? Mama, ktorá odišla do práce? O tom, že som nemala ani potuchy ako sa kope nejaký hrob , navyše v polozamrznutej zemi hovoriť nemusím. Ani neviem ako dlho som to robila, len viem, že som sa nechcela vrátiť domov, kde Bartoško ležal. Ale musela som. Paradoxom je, že ani neviem prečo, len tak som kúpila Bartoškovi deku, aby na nej mohol ležkať, pár dní pred tým ako sa to celé začalo. Už na nej ležkať nemohol ale bola jeho... tak som si povedala, že musí byť pochovaná s ním. Najhoršie bolo, keď som Bartoška nemohla ani dvihnúť, neviem či to bolo z toho, že som už proste nevládala alebo z toho, že bol mŕtvy a mal uvoľnené všetky svaly, proste som nemohla. Nakoniec som ho zabalila do jeho dečky. Bohužiaľ počula som niečo čo som nemala. Keď Vám utratia psíka, ešte má v pľúcach a dýchacích cestách vzduch, ktorý sa musí dostať von. A to v podobe nejakého zvuku, stonu. Tak Bartoško ,keď som ho položila na deku ešte zastonal. Myslela som, že je ešte živý a strašne som sa bála, že ho pochovám zaživa. Až potom som sa upokojila i keď istá som si nebola až dokedy som si to nevyhľadala. Bartoškov hrobček je celkom ďaleko od našej obývačky, keďže máme celkom veľký pozemok . Ani neviem koľko krát som sa musela zastaviť a spolu s Bartoškom si kľaknúť , lebo som už nevládala Alebo to bolo len preto, lebo som dúfala, že keď opäť vstanem, tak všetko bude preč a Bartoško bude stáť vedľa mňa. 
Bartoško mál krásnu hlavičku, najkrajšiu na svete, isto preto, že som ho strašne ľúbila ale určite aj preto, že bol krásny. A keď mu pritom ako som ho pochovávala vykukla spod deky viac mi nebolo treba... bolo to strašné a stále je, chcem nato zabudnúť, chcem to začať brať ako fakt, už sa tým nechcem trápiť, chcem aby to prešlo, chcem aby mi niekto povedal, že to bolo správne... 
Sebecky som opäť pocítila na pár minút úľavu, ale naozaj len na pár minút...potom prišla mama, moja inak skvelá mama, ktorá však asi nemala byť mamou ,mojou mamou. Tie jej neustále náreky mi tak liezli a občas lezú na nervy. Vždy vtedy mám chuť kričať a kričať a vyčítať jej ako ma v tom nechala samú. Ako zase všetko nechala na mňa ,ako už veľakrát predtým ,ako ma pred týmto neuchránila, ako sa teraz trápim, to všetko jej dávam za vinu a budem dávať. Som jej dieťa a ona zo mňa spravila dospelého človeka príliš skoro a príliš kruto. Tak isto v sebe dusím strašný hnev vždy keď ide k Bartoškovi na hrob a ide mu zapáliť sviečku a hovorím si a závidím jej, ako tam môže ísť a zároveň seba viním zato, že ja to nedokážem a takmer tam nechodím. Ja tam strašne chcem chodiť ale nedokážem to, je mi zle už len keď sa tým smerom pozriem, je mi zle keď sa zotmie a vidím tam horieť sviečku. Bojím sa, že Bartoško ma zato tiež viní, že tam nechodím a vôbec mi nepomáhajú slová ktoré som hovorila rodičom: „Bartoško sa na nás pozerá a určite sa hnevá ,keď vidí ako tu plačete.“