Reálne som sa ako väčšina ľudí len otriasla, poďakovala všetkým svätým, že mám zdravých rodičov a kamarátov a rýchlo na to zabudla. Ako strašné to môže byť si nikto kto to nezažil nevie predstaviť. Nemám pocit, že by som prechovávala neúctu voči tomu, vždy som sa v duchu pomodlila, aby boli moji rodičia čo najdlhšie pri mne, nech sa aj hádajú a hnevajú na mňa, len nech sú zdraví... Často len mávneme rukou, že sú aj iné choroby, horšie choroby, kde ľudia zomierajú v mučivých bolestiach, trápia sa dlhé roky alebo naopak od nás odídu po pár mesiacoch, dňoch. Prípadne vieme uviesť príklady chorôb, ktoré poznáme z okolia. Čo je horšie? Dá sa to vôbec určiť? Je vôbec dôležité si to povedať?
V lete to bude 6 rokov
Ako každý deň, zazvonil mi telefón na display-i mi zasvietilo „Tatuško“. Nič zvláštne, volávali (a voláme) sme si každý deň, niekedy aj niekoľko krát za deň. Bol prvý ktorý vedel, že som sa rozišla so svojim prvým frajerom, že bývam sama a som už v poriadku. Strachoval sa o mňa ako každý otec o svoju dcéru, snažila som sa ho ochrániť od všetkých sračiek, ktoré človeka v živote stretnú a s ktorými si vie ako tak poradiť sám. Už dlhšie sa sťažoval, že ho bolia kríže. Na stotinu sekundy ma určite napadlo, že no „bóóóže to prejde“. Ale neprechádzalo. Tak som ho objednala na masáže, elektroliečbu a všetky dostupné liečby, ktoré by mohli bolesti zmierniť. Popritom sa riešila aj príčina. Nasledoval neurológ, rôzne podozrenia.
Do dnes si pamätám ako som vybehla z kancelárie. Dnes mal vyšetrenie, ktoré malo dať všetko na pravú mieru. Stála som na chodbe v robote, okolo chodili ľudia a v telefóne som počula ako mi tato hovorí, že mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Celá som sa triasla, na pár sekúnd sa mi naozaj zastavil život. Premietlo sa mi všetko. Môj život, náš život, náš dom, pes, bolesti, ktoré sme ako rodina zažili, všetko zlé aj dobré. Vždy som sa snažila byť silná, neplakať aby sa kvôli mne nikto netrápil, aby nevideli, že sa trápim, aby som nepridávala starosti. Teraz sa to nedalo, rozplakala som sa ako malé decko, ktorému zoberú lízanku a tým sa mu zrúti celý život. Presne takto som sa cítila. Podlomili sa mi kolená, sadla som si na zem a nemohla uveriť tomu čo počujem. Tato ma napriek tomu utešoval, že sa nič nedeje, hlas mal nahnevaný, smutný, plný emócií. Celá som sa triasla, hovorila som si že toto neprežijem, toto určite neprežijem.
Nasledovali prekliato krátke relatívne bezstarostné 4 roky počas ktorých uveríte, že sa naozaj nič nedeje. Tatuško je stále tatuškom ako predtým. Silný, ochotný pomôcť, vždy stojaci pri mne. Vždy odhodlaný ma poučovať a radiť mi ako je čo najlepšie, na druhej strane ale aj ticho počúvať a bez slova prejsť každú moju podráždenú náladu. Každý piatok stál na vlakovej stanici a čakal na vlak ktorým som chodila a každú nedeľu ma na tú istú vlakovú stanicu zaviezol.
Od lekárov počúvate len ako je to obdivuhodné, v akej je forme, najlepší pacient, najnižšie dávky liekov, šoféruje, komunikuje, rieši aj neriešiteľné. Najnižšie dávky liekov, veď to je výborne. Keď som si to jednoduchou matematikou zrátala, 4 roky má najnižšiu dávku, aj keby mu ju teraz zvýšili, môžeme hovoriť že ďalších 28 rokov to bude takto? Veď to je úžasné. A to je určite preto tak, lebo sa k tatovi chováme ako k zdravému človeku, on sa tomu nepoddal a funguje ďalej ako úplne zdravý človek.
Ale aby som bola úprimná, aj pre neho to bola rana. Videla som to hneď v piatok keď som po týždni prišla domov. Začal sa opúšťať, nič sa mu nechcelo, prestalo ho všetko zaujímať. V takýchto chvíľach vie zavítať kamarát Alzheimer. Tak to teda nie!!! Povedala som si, že neexistuje. Sebecky! Bola som najväčší sebec a egoista! Ja mám otca len jedného a toto nedovolím, v žiadnom prípade. Ja chcem svojho otca ešte dlho. Veľmi krátko bol pri mne. Šachy, karty, oberanie jabĺk, riešenie problémov, ktoré vlastne nemáte. Kľudne som aj problémy vyrobila, aj tie ktoré už boli vyriešené. Volávala som aby som sa len poradila čo mám jesť na obed. Po pol roku to bolo skutočne lepšie, mala som pocit, že to naozaj zvládol, všetci sme uverili tomu, že sa vlastne nič nedeje.
4 roky neskôr
Počas cesty z domu do Bratislavy som mala viac ako 20 neprijatých hovorov od mamy. Preboha, veď sme sa pred pol hodinou videli, čo zabudla, že toľko vyvoláva. Nebudem klamať, bola som z toho nervózna, mala som ešte večer program a nechcelo sa mi riešiť rozbitý počítač alebo nastavenie v telefóne. Roztrasený a vzlykajúci hlas. U nás doma polícia, volal ich tato, že mu chceli ukradnúť auto. Kto? Utečenci. Na jednej strane trochu smiešne, na druhej strane vám prejde cez hlavu, či sa zbláznil, že sa mu to asi iba zdalo, že toto nemôže váš otec povedať!!!. Ale keď sa len trochu vžijete do situácie, kedy vám pred domom blikajú dve policajné autá, ktoré blokujú celú ulicu, vy ste sa pred hodinou rozlúčili s dcérou, ktorá unavená na noc sadla do auta a jediné čo vám napadne je, že vám prišli oznámiť ako sa zabila niekde na diaľnici, smiech je razom fuč. Nemôžete tomu uveriť, zlý sen, toto nemôže byť pravda. Nie u vás doma, nie teraz, nie váš otec, nie!
Nasledovali ďalšie a ďalšie telefonáty, záchranka, kolotoč doktorov
V jeden deň veľmi pršalo. Mama našla tata sedieť vonku, na daždi, že ho súdia a nemôže ísť do vnútra. Musí počkať na rozsudok. „Tatuško už je po súde, môžeš ísť do vnútra.“ Snažila som sa to povedať čo najviac pokojne a najviac dôveryhodne ako som vtedy vedela. Pomohlo, uf. Nevieme koľko tam sedel, celý deň, od obeda? Bude z toho zápal pľúc? Opäť záchranka, injekcie, psychiater, psychológ? Tak psychiater. Tam počúvate ako sa mu zdá o ľuďoch bez hláv, bez nôh, ako mu hovoria čo má robiť, kam má ísť. Nastavia mu lieky, po ktorých prestáva chodiť, nemôže sám jesť, nemôže sám nič. Odmontuje všetky vodovodné batérie v dome, odstaví kúrenie, lebo mu to jednoducho povedali. Sám už doma nemôže byť ani minútu.
Nasleduje nemocnica, rehabilitácie na rozhýbanie, masáže. Opäť telefonát, že chcel vyskočiť z okna nemocnice lebo ho nechceli pustiť von. Prevoz do inej nemocnice. Utekáte domov. Nato čo som videla som nebola pripravená ani tou najsilnejšou bunkou v svojom tele. Kde je môj otec? Môj silný otec, neohrozený, čo mi vždy pomôže, vybaví, povie mi čo mám robiť, vždy má pravdu? S kým budem oberať jablká, kto ma bude trápiť s tým, že zle kosím, zle natieram bránu, nechovám sa dobre, chodím neskoro domov?
V poriadku, zmobilizuj sa, upokoj sa, teraz ťa potrebuje, doteraz tu bol pre teba on, teraz tu budeš ty. Aj tak si občas zazúfate, prečo on, prečo naša rodina, prečo nemám bezstarostnejšie život. Nechodím von a neužívam si leto, zimu, jazerá, lyžovačku. Prečo nemôžem ísť nikam na dlhšie ako jednu noc? Trvá to len pár sekúnd, treba riešiť dôležitejšie veci. Čo bude ďalej s tatom?
Jedna nemocnica, druhá nemocnica, ďalšia nemocnica. 5 mesiacov každý týždeň viac ako 500km v jeden deň, len aby som aspoň na chvíľku videla ako sa má. Je to lepšie, omladnutie, opäť pád na dno. Nech bol v akomkoľvek stave, už som mala pocit, že to nezvládnem, nie v 29rokoch, nie teraz, už nie viac. Tisíckrát som sa prefackala, povedala si že to určite zvládnem lebo musím. Aj toto je Parkinson. Nie je to len tak známe trasenie rúk.
Musím tu byť lebo sa na mňa niekto spolieha, niekto kto ma má rád aj keď nato možno niekedy zabudne
Práve toto sú chvíle, kedy sa vám od základov zmení život. Tak naozaj. Nie na chvíľu. Toto sú chvíle, kedy sa vám život uprace. Očistia sa z neho malichernosti, dospejete viac ako ste chceli. Vyčistia sa vzťahy.
Ďakujem vám priatelia, ktorí ste to so mnou zvládli, prežili ste moje odmietania, moju neochotu o tom hovoriť. Ďakujem, že ste neušli, ďakujem že sa doteraz o nás zaujímate. Ďakujem, že viete kedy mi povedať, že ma objímete keď sa stretneme, že mi napíšete že ma máte radi. Ďakujem za záujem o tatuška a ďakujem, že toto milujúce oslovenie používate pri otázke na neho. Ďakujem, že aj keď veľakrát neviete čo prežívam, viete že vás potrebujem a ste tu pre mňa.
Ďakujem aj susedom a prizerajúcim sa za tiché či hlasné rady do života, za odsúdenia za naše rozhodnutia. Ďakujem, že nám pomáhate zvládnuť toto psychicky aj fyzicky ťažké obdobie...
