Bola som na Ukrajine. Teraz. Bola som v Užhorode, ktorý je od Donecka vzdialený 1400km, 19hodín cesty autom. Je to len kúsok za hranicami so Slovenskom. Napriek tomu je tu cítiť smútok, strach, nádej, opovrhnutie, zmierenie sa, zlosť a bezmocnosť. Okrem toho cítiť aj veľkú dobrosrdečnosť, lásku, spolupatričnosť, ochotu pomáhať. Len tak, nezištne. Omámila ma prvá časť pocitov, až tak, že mám ešte teraz na tele zimomriavky. Tlačia sa mi slzy do očí a chcem zmeniť túto situáciu. Prefackať vrchnosť všetkých krajín a samozvaných spolkov, otvoriť oči kompetentným aj nekompetentným, mať moc silou vôle všetkých ľudí zmeniť situáciu na Ukrajine. Najradšej by som si ako „veľká mama“ privinula Ukrajinu k sebe a ochraňovala ju. Nie, nezaujímajú ma pašeráci, kvôli ktorým stojím na hraniciach dve hodiny, aj keď je predo mnou len 5-6áut, nezaujímajú ma žiadne komplikácie s tým spojené a žiadne zdvihnuté prsty. Naša krajina nebola iná, tiež chodili Slováci kradnúť do Rakúska, tiež sa máme začo hanbiť, tiež na nás ukazovali prstom, tiež nad nami boli zdvihnuté prsty. No a čo! Prečo by sme nemohli rovnako prijať Ukrajinu? Lebo sa Putin nahnevá? Css! Lebo je moc na východ a my už sme západ? Css! A čo sú tam ľudia iní? Majú iné potreby a iné cítenie, sú menej?? Css! Nie sú a každý z nás to vie.
Dôvod prečo sme išli na Ukrajinu bola návšteva kamaráta, žije na Slovensku, pochádza z Užhorodu, kde žije celá jeho rodina. Na Ukrajinu som chcela veľmi ísť, mala som menšie obavy ale po ukľudnení: „u nás sa nebojuje“ sme v piatok vyrazili. Už táto „ukľudňujúca“ veta je neskutočne smutná. Nenesie v sebe odkaz, že u nás sa bojovať ani nebude, skôr v sebe nesie otázniky a možno trochu strachu. „U nás sa zatiaľ nebojuje“ by viac vystihoval situáciu. Užhorod nie je situáciou nijako poznačený, nie sú tu tanky ani vojaci, na prvý pohľad úplne obyčajné mestečko. Všetko sa zmenilo keď nám kamarátova rodina poskytla ubytovanie u nich doma. Neboli sme jediní, ktorým poskytla ubytovanie, bývala tu jedna rodina z Donecka, ktorá bola nútená ujsť. Nechali tam domov, rodinu, ktorá sa od nich odklonila, všetkých priateľov, naučené zvyky. Zbalili sa do malého autíčka, zobrali len nevyhnutné veci a precestovali 1400km, kde im úplne cudzí ľudia podali pomocnú ruku. Vieme si my vôbec predstaviť, že nám prejdú pod oknami tanky a nebudeme môcť pustiť naše deti do školy? To že stratíme prácu nás bude trápiť asi najmenej. Tu ľudia nebojujú o vyšší plat, lepši pozíciu, krajší dom. Ľudia bojujú o slobodu a istoty, ktoré každý z nás potrebuje. Tu nejde o to kto má viac, kto má menej, kto má lepšie auto a krajšiu záhradku, tu ľudia nemajú domov, sú z nich bezdomovci a bývajú a žijú dôstojne len vďaka ochote a pomoci úplne cudzích ľudí. My máme všetko a ani si to neuvedomujeme. Možno nemáme tak zaplatenú prácu ako by sme chceli, nemáme auto aké by sme chceli. Napriek tomu máme úplne všetko, sme neskutočne bohatí. Máme dôležitú vec: máme istotu a máme slobodu.
Nechcem vykresľovať ľudí, ktorí museli odísť z Donecka ako chudákov, to vôbec nie. Sú to neskutočne milí ľudia, ochotní, vtipní a nie je na nich badať ani známka z útrat po ťažkej ceste, ktorú si zvolili. Žijú takto už štyri mesiace, ich dcéra chodí v Užhorode do školy, aby mala ukončenú povinnú dochádzku. Potom chce ísť študovať do zahraničia. Ako mnoho mladých ľudí z Ukrajiny. Pod pojmom zahraničie myslia aj Slovenskú republiku!!!
Nechcem postaviť veľký príbeh s citovým efektom, veľa o danej situácii ani neviem. Som rovnako ovplyvnené médiami ako ktokoľvek iný, absolvovala som jednu návštevu a stretla sa s jednou rodinou, ktorá z Donecka vďaka danej situácii musela ujsť. Keď hovoril príhovor a hovoril o tom, ako ho rodina odpísala, kvôli tomu, že sa rozhodol nebojovať ale ujsť a rodinu našiel v cudzích ľudí, napriek tomu, že som musela počkať na preklad, bolo z jeho prejavu cítiť silné emócie... tie najsilnejšie...
Tiež som sa rozprávala s ľuďmi z Užhorodu, ktorí si myslia, že Doneckom a Ukrajinou sa ťaženie Ruska nekončí. Neviem si predstaviť, že teraz budem stáť pred otázkou, či ujsť, kde schovať svoju rodinu, či nechať psa v dome, ktorý pravdepodobne zrovnajú so zemou a predtým vyrabujú alebo ostať a čakať čo bude. Ak máte predstavu o Rusku ako o bohatej krajine..., vraj to tak nie je. Obraz médií o dianí v Moskve nezobrazuje chudobu ktorá je všade naokolo.
Čaká nás rovnaká situácia. Naozaj sa nás Ukrajina netýka a môže nám byť ľahostajná?
