_________________________________________________________________________________
Príhovor Lecha Kaczyňskeho † na kongrese v Gniezne dňa 12.3.2010
Kresťanská civilizácia odjakživa priala človekovi, manželstvu a rodine, lebo vynikala záľubou Krista v ľudstve. Jedným z pilierov tejto civilizácie je monogamné manželstvo, ktoré tvorí rodinu. Čo som povedal, neplatí aj pre ostatné civilizácie. Nepopierateľnou pravdou je, že zväzok jedného muža a jednej ženy tvorí základ našej civilizácie. Tento vzťah sa nazýva manželstvo. Nič iného nemôže byť nazvané manželstvom.
Ľudia s určitými postojmi vždy jestvovali, a budú existovať aj v budúcnosti. Náležia im práva, tolerancia a kresťanské postoje k nim. Ale znovu opakujem: Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Iba v takomto vzťahu sa môžu rodiť deti, môže nasledovať proces vzdelávania.
Proces dospievania je dlhodobý proces a trvá mnoho rokov. V tomto procese sú rodičia nevyhnutní pre deti. Rodičia ako zákonní zástupcovia, ako tí, ktorí vytvárajú atmosféru spoločenstva, alebo jednoduchšie, lásku.
Svet dieťaťa vychovaného obidvomi rodičmi, je svetom bohatým na emócie, miestom bez slabých miest, ale aj priestorom preukazovania základných hodnôt spolupatričnosti. Nič pri tejto úlohe nenahradí rodinu. Toto pochopili aj tí, ktorí vytvárajú rôzne typy ideológií - najmä v devätnástom storočí - a preto si predstavovali, že rodina prestane existovať. Keď po rokoch získali moc, nelikvidovali rodinu. Uľahčili rozvody, ale samotnej rodiny sa nedotkli, pretože podstata rodiny je tak jasná a prirodzená, že nie je možné jej odstránenie.
Hovoríme - a je to heslom kongresu v Gniezne, - že Rodina je nádejou Európy. V skutočnosti to je, a vyjadrené presnejšie, že je ešte nádej obnoviť význam rodiny v Európe.
Najdôležitejšie o rodine, je to, čo som povedal pred chvíľou, že je založená na vzťahu medzi mužom a ženou. Druhou nemenej dôležitou pravdou o rodine, aj keď existujú niekedy z nej výnimky. Teraz neberieme do úvahy postulát o rodine v civilnom alebo občianskom práve. Podľa niektorých moderných koncepcií je rodina zväzkom len na určitú dobu. To nemôže byť pravdou! Existujú výnimky a neúspechy. Ľudia nech si skúmajú svedomie. Ale manželstvo je vzťah uzatváraný na celý život. Hoci túto zásadu nie je vždy možné dosiahnuť, potom to musí zostať pravidlom. Ak hovoríme, že je vzťahom na celý život, máme na mysli obdobie od uzavretia až po smrť. Hovorím to jasne.
Manželstvo na celý život, znamená, že je najlepšie, ak sa uzavrie v určitej fáze života. V Poľsku - podľa štatistík - nezvyšuje sa vek uzatvárania manželstva zatiaľ tak dramaticky ako v iných európskych krajinách. Ale aj pomalé zvyšovanie veku pre uzavretie manželstva znamená, že sa rodí menej detí.
V Poľsku, ak zoberieme do úvahy rok 1982, bol veľmi dobrý z hľadiska natality a veľmi zlý v roku 2002, kedy počet narodených detí klesol na polovicu. Je to hrozba pre rodiny, ale aj hrozbou pre Poľsko, vážnou hrozbou pre našu krajinu. Poľská populácia rástla v priebehu rokov. Teraz sa prejavuje minimálny nárast pôrodnosti, spôsobený tým, že do reprodukčného veku vstúpila generácia, ktorá sa narodila začiatkom 80. rokov. To bude trvať krátku dobu. A to nie je dobré.
Úlohou je nárast priemerného počtu detí v rodine - aj keď len rodičia môžu prijať jednotlivé rozhodnutia mať dieťa - je to úloha, pri ktorej štát nemôže nič rodinám nariadiť, ale môže rodiny povzbudiť a im uľahčiť. To by sa malo vykonať. Je to zrejmé.
Stále existujú problémy týkajúce sa počtu uzatvorených manželstiev. V Poľsku sa v posledných rokoch počet uzatvorených manželstiev neustále pomaly rastie. Ale ak porovnávame začiatok 80. rokov 20 storočia a začiatok tohto storočia, počet sobášov klesol z viac ako 300 tisíc na menej ako 200 tisíc. Je to prudký pokles.
V neposlednom rade treba pamätať na druhú stranu mince. Deti rastú a rodičom a starým rodičom pribúdajú roky. Štát má povinnosti voči týmto občanom, ktorí bez vlastného pričinenia sú bezmocní, chorí, alebo sú menej schopní kvôli veku. Hoci štát v tejto oblasti svoje povinnosti, rodina hrá kľúčovú úlohu. Sú to povinnosti detí voči rodičom, najmä starších. Toto treba mať na pamäti, hoci sa to pripomína čoraz menej. To je veľmi zlé.
Rodina, ktorá funguje dobre, by mala byť zárukou vzdelania a zábezpekou starostlivosti tým, ktorí vstupujú do fázy zrelšieho veku. Nemám na mysli odstránenie dôchodkov alebo renty. Čo mám na mysli, je, že rodina je zárukou starostlivosti, lásky pri starostlivosti o starších ľudí. Je veľmi dôležité.
Rodina je nádejou Európy, ak je vybudovaná zdravo. To nie je utópia, retrospektíva, vracanie sa do minulosti. Rodina prekonala niektoré zmeny, akými je meniaca sa úloha žien. Podľa môjho názoru - nech je to z akýchkoľvek dôvodu, vrátane axiologických - sa musia akceptovať. Ale to neznamená, že rodina stratila svoj význam.
Úloha Poľska je podporovať rodiny - bez ohľadu na krízu rodiny, v čom máme i my skúsenosti - najmä z pohľadu Európskej únie. Dúfam, že Poľsko sa bude snažiť o splnenie tejto úlohy. Táto úloha nie je jednoduchá, niekedy je to veľmi horký chlieb, ale to neznamená, že môžeme rezignovať. Ak máme misiu v zjednocujúcej sa Európe - a myslím, že ju máme - je poslanie poukazovať na rodinné hodnoty obzvlášť dôležité. Myslím si, že Poľsko a predovšetkým Poliaci a Polky, nájdu dosť sily vyrovnať sa s týmto poslaním. Myslím, že to splní poslanie poľskej katolíckej cirkvi - hoci mne ako svetskému katolíkovi nepripadá úloha radiť.
