Nemocnica je miestom, ktorému sa vyhýbame.
Myslím si, že väčšina z nás ležiacich, či chodiacich sa tešili, že môžu ísť domov na Vianoce. Teraz je tu tichšie. Iba starký, čo celú noc hundre a nedá ostatným spať, alebo starká, ktorá si pomýlila noc s dňom. Je tu ešte ujo bez nohy, ďalší je bezdomovec, ktorý tuším už išiel domov.
Nie je podstatné, že svetlo v sklade nesvieti, že mikrovlnka má dvere zalepené leukoplastom a tečie hrdzavá voda a cez víkend výťahy nefungovali a preto ľudia šlapali na 11. poschodie. Podstatné je, že sestry, lekári a lekárky, ošetrovatelia, a aj teta upratovačka sa snažili urobiť všetko, aby sme naše trampoty citili čo najmenej. Dokonca sme si aj stravu viacerí pochvaľovali.
Nemám možnosť ovplyvniť platy personálu, ale v mori nespokojnosti, nahánania sa za všakovakými pletkami, ktoré dáme svojim milovaným pod stromček, aby sme ukázali, že ich máme radi a "zmaterializovali" našu lásku, keď nám pre zhon nezostáva čas na pohľadenie, vypočutie a poláskanie pociťujem potrebu sa poďakovať.
Ďakujem za trpezlivosť, za láskavosť, za pokoj, ktorý šírili medzi nami. Ďakujem za protiklad toho, čo je vonku, pretože Vianoce sú sviatkami ticha a radosti a otvorenej náruče prijať toho, kto je odkázaný na pomoc, ktorého nám symbolizuje práve narodené dieťa.
