Existuje samozrejme aj spätná väzba, kde sa niekedy porovnáva to, čo je v "osobnosti" s tým, čo je v analýze a urobí sa spätná väzba do osobnosti. A nakoniec, niekedy sa porovnáva to, čo je v analýze, s tým, čo je vnímané. Vtedy sa človek snaží pretvoriť svet okolo seba-dôjde k nejakej efektivite. Tu definujem pojem efektivita a asi by som sa mal zamyslieť nad tým, či to nie je niečo nové.
Ku Alzheimerovej chorobe by mohlo dochádzať tak, že napr. sa niekto stane dedom, a tak má kopec podnetov na presah, pretože sa nevie tešiť s rezervou, ale vnuk mu prináša kopec nových podnetov. Tam podla mňa pacienti sú presvedčení, že nie že si nepamätajú, ale si nevedia spomenúť.(Pritom to vedia. (Majú to už-už na jazyku.)) Tu je tiež nízka kritičnosť ako pri psychiatrických pacientoch. A myslím si to nielen preto, lebo sa to lieči na psychiatrii. Tu by sa naskytovalo vysvetlenie: Mozog musí mať na adresovanie miesta v mozgu nejaký mechanizmus. Tento mechanizmus by mal tiež slúžiť na to, aby mozog zistil, či niečo už vie, alebo je to preň nové. Toto sa trochu odlišuje od mojej predstavy počítačového videnia, kde by sa 3D reálny model preformoval do štatistického modelu, ktorý by zároveň sa porovnal s nejakým štatistickým modelom v mozgu, už skolabovaným.
Konštruktívne zabúdanie som popisoval v článku so spoločným názvom Schizofrénia.
Je zaujímave, že sa situácia a problém s pamäťou neobjavila hneď po jednodňovej "výuke čínštiny": Vtedy by sa to dalo vysvetliť tak, že zlyhal jeden z rozlišovačov zaradenia vnemov, ktorý bol naviazaný asi na rečové centrum (viem, že jedno z dvoch centier, ktoré sa zaoberajú rečou, je vzadu.) Dovtedy pacient bol v situácii, že nevedel, či to už urobil, alebo si to len povedal. Práve preto si myslím, že rečové centrum nie je úplne oddelené od miesta, ktoré rozhodne, aký nastroj sa ide použiť (čo sa ide urobiť.)
Možno by stálo za to skúsiť prerobiť ľudí, ktorí sa tešia úcte celého okolia, na vážených ľudí. Keď som bráchovi šiel kupovať tachometer na bicykel na Vianoce, vyhľadával som dôchodcov. Našiel som iba jednu pani, ktorá sa v záhrade starala o kvety, a keď som sa aj jej spýtal na cestu, odpovedala asi takto: No, viete, kaktus... nebude to niekde tam pri... tej a tej ulici...tej a tej ulici... ta ulica je tam a tam... a už rozprávala o tej ulici a stratila niť. Pritom to nie je také zaseknutie sa, že myslíte na jednu vec a potom nedokážete myslieť na druhú, ako pri schizofrénii (aspoň ja som to často zažíval). Ona plynule stratila pôvodný objekt záujmu a prešla na niečo, čo nedokázala odlíšiť od pôvodného pojmu (kaktus/ulica), pretože to bolo príliš podobné. To prebieha asi tak, že v centre efektivity máte niečo. Potom k tomu pridáte druhý objekt, ktorý môže byt veľmi podobný (čo je relatívne). Postupne prechádzate na nový objekt, až sa ním začnete zaoberať natoľko, že postupne vytláča pôvodný objekt. Tak to podľa mňa funguje u alzheimerikov. Skrátka: veľa mediátora-dobrá rozlišovacia schopnosť- dobra analýza- schizofrénia, málo mediátora-malá rozlišovacia schopnosť- Alzheimerova choroba. Možno by stačilo u Alzheimerikov vytvoriť schizofréniu-"stabilitu" centra efektivity.
Už spominanym robením z nich vážených ľudí, ktorí majú odstup a od ktorých majú odstup, ako od budúceho schizofrenika, alebo, vo vážnych prípadoch, kde už nie je čo stratiť, tak, že im jednoducho poviete, že sa tak nevolajú, ako tvrdia, a keď ich omrzí oponovať vám a prejdu na druhú vec, ktorú využijú na argumentáciu, že tá vec tiež nie je pravdivá. Vtedy sa budú musieť chytiť pôvodnej veci.
Späť k rozlišovaču vnemov: ak o niečom uvažujete, možno o tom ani nechcete uvažovať, odložíte si to do opozície na neskoršie spracovanie, čo by nebol problém, keď však prejdete na tento nový vnem, už sa nemusíte vedieť vrátiť naspäť k originálnemu vnemu. A práve s tým majú alzheimerici problém. Je tu určité riešenie. Keď mozog prechádza na podnet nový, treba ísť dole a naraziť na osobnosť a odtiaľ znovu oponovať (za predpokladu, že osobnosť sa delí na osobnosť(nižšie) a opozíciu (vyššie)).
V prípade, že alzheimerici nenarážajú na osobnosť (už nie sú natoľko hormonálne vypätí) može sa tento rozlišovač (viem->osobnosť, viem/som informovaný o probléme->opozícia) postupne vytrácať. Tu je na mieste niečo ako ostych. Predstavme si mozog ako polkruhový koláčový graf. Ak ideme z opozície spodom grafu smerom do analýzy, postupne tým presúvame rozlišovač vnemov smerom dopredu. Za predpokladu, že sa potom priamo vrátime do opozície.
