Môj pracovný preklad dokumentu, ktorý vydal Vatikán - prvá časť

Inštrukcia Kongregácie pre katolícku výchovu o kritériách rozlíšenia povolania vo vzťahu k osobom s homosexuálnymi sklonmi vzhľadom na ich prijatie do seminára a k sviatosti kňazstvaÚVODV nadväznosti na učenie Druhého vatikánskeho koncilu a osobitne na dekrét Optatam totius o kňazskej formácii, Kongregácia pre katolícku výchovu uverejnila viacero dokumentov, aby povzbudila k vhodnej integrálnej formácii budúcich kňazov a ponúkla tak presné usmernenia a normy ohľadom rôznych aspektov formácie. Medzitým aj synoda biskupov v roku 1990 sa zaoberala formáciou kňazov v súčasných podmienok s úmyslom naplniť zámer koncilového učenia ohľadom tejto témy a predložiť výraznejším a jasnejším spôsobom súčasnému svetu. Následne na túto synodu Ján Pavol II uverejnil posynodálnu apoštolskú exhortáciu Pastores dabo vobis. Vo svetle tejto bohatej nauky, súčasná inštrukcia nemá v úmysle pozastaviť sa nad všetkými otázkami citového alebo sexuálneho poriadku, ktoré si vyžadujú pozorný úsudok počas celého obdobia formácie. Inštrukcia obsahuje normy týkajúce sa osobitnej otázky, ktorá je naliehavá vzhľadom k súčasnej situácii, čiže prijatia alebo neprijatia do seminára a k sviatosti kňazstva kandidátov, ktorí majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony. 1. CITOVÁ ZRELOSŤ A DUCHOVNÉ OTCOVSTVOPodľa trvalej tradície Cirkvi, sviatosť kňazstva prijíma platne jedine pokrstený človek mužského pohlavia. Prostredníctvom sviatosti kňazstva Duch Svätý stvárňuje kandidáta pre novú a osobitnú kvalitu, pre Ježiša Krista: kňaz totiž sviatostne predstavuje Krista, Hlavu, Pastiera a Ženícha Cirkvi. Na základe tohoto stvárnenia pre Krista, celý život posvätného služobníka musú byť vedená darovaním celej svojej osoby Cirkvi a autententickej pastorálnej láske. Kandidát na kňazskú službu preto musí dosiahnuť k citovej zrelosti. Taká zrelosť ho uschopní vložiť sa do správnych vzťahov cirkevného spoločenstva, ktorá mu bude zverená.2. HOMOSEXUALITA A KŇAZSKÁ SLUŽBAOd Druhého vatikánskeho koncilu až podnes, mnohé dokumenty Učiteľského úradu a predovšetkým Katechizmus Katolíckej Cirkvi, potvrdili učenie Cirkvi vo vzťahu k homosexualite. Katechizmus rozlišuje medzi homosexuálnymi skutkami a homosexuálnymi náklonnosťami. Pokiaľ ide o skutky, učí, že v Svätom Písme tieto skutky sú predstavené ako ťažké hriechy. Tradícia ich trvalo považuje ako vnútorne nemorálne a pritiviace sa prirodzenému zákonu. V tomto dôsledku tieto skutky nemôžu byť žiadnym spôsobom schvaľované. Pokiaľ ide o hlboko zakorenené homosexuálne sklony, s ktorými sa stretávame v istom počte mužov a žien, aj tieto sú z objektívneho hľadiska nezriadené a často tvoria pre nich samotných skúšku. Také osoby musia byť prijímané s úctou a jemnosťou; vo vzťahu k nim sa vyhne každému náznaku nespravodlivej diskriminácie. Tieto osoby sú povolané uskutočňovať Božiu vôľu v ich živote a pripojiť k Pánovej obete kríža ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť.Vo svetle takého učenia, táto kongregácia v zhode s Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí, považuje za potrebné jasne potvrdiť, že Cirkev, aj keď si hlboko váži spomenuté osoby, nemôže prijať do seminára a k sviatosti kňazstva tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené sexuálne náklonnosti alebo podporujú takzvannú kultúru gay. Uvedené osoby sú totiž v situácii, ktorá vážne bráni správnemu vytváraniu vzťahov s mužmi a ženami. Nemôžu sa vôbec prehliadať negatívne následkyk, ktoré môžu vyplynúť zo svätenia osôb, ktoré majú hlboko zakorenené sexuálne náklonnosti. V prípade, žeby sa jednalo o homosexuálne náklonnosti, ktoré by boli vyjadrením istého prechodného problému, ako napríklad ešte neukončeného dospievania, tieto náklonnosti musia byť jasne prekonané najmenej tri roky pred diakonskou vysviackou. (pokračovanie)