Rozlúčka v priamom prenose

Dojatie spôsobí už pohľad na jednu rakvu a na pozostalých, ktorí sa lúčia. Pohľad na 42 rakiev bol emotívne silný a neubránil som sa dojatiu. Doteraz som to všetko videl v len správach alebo pozeral v amerických filmoch. Rakvy pokryté štátnymi zástavami, pri nich vojaci a smútiace rodiny, bolesť a smutok v priamom prenose…Počas týždňa, ktorý ubehol medzi tragédiou a oficiálnou rozlúčkou zaznelo veľa slov, mienok a názorov. Zarazili a zarážajú ma extrémne názory. Nie je správne glorifikovať obete tragédie. Myslím, že po tom netúžia ani ich pozostalí. Kto sa o to predsa pokúša, vyzerá smiešne smiešne neúprimne. Prečo z nás robiť anjelov, keď nemáme anjelske krídla? Všetci sme len ľudia – omylní a slabí. Na druhej strane ma však prekvapilo podceňovanie, ba niekedy až výčitka, prečo sa z tragédie robí taký rozruch, veď vojaci tam boli za peniaze. Či lekár nie je odmenený platom, hoci zachraňuje ľudské životy? Či kňaz nemá príjem, hoci zachraňuje ľudské duše? Peniaze sú len slabou vynáhradou za to, čo sa peniazmi ani inými materiálnymi dobrami vyvážiť nedá. Čo môžeme vložiť na druhú misku váh také, aby sa aspoň vyrovnala, keď na tú prvú položíme život? Pri sledovaní rozlúčkových obradov som možno na to prišiel. Smrť. Položim na misku váh smrť a vtedy si opäť uvedomujem, že ľudský život je veľmi krehký a niekedy nepredvídavo až príliš krátky. Stojí za to prežiť ho dobre skôr než ho položím na misku váh.