Sliepka v slovenských médiách

Mediálny priestor postavil svoj úspech na masírovaní citov, neraz tých najjednoduchších. City sú bez pochyby dôležité v ľudskom živote, ale je rovnako dôležité ustrážiť, aby neboli násilne odtrhnuté od zdravého úsudku a intelektu. Tragédia rodiny v Krompachoch, ktorá následkom výbuchu plynu prišla o matku a dcéru; narodenie siamských dvojčiat; tancovanie pred kamerou a vybičovanie citov kvôli tomu, čo každý iný musí poctivo vydrieť vlastnou prácou či konfikty ľudí na ostrove, kdesi tisícky kilometrov vzdialenom od reálnych problémov, sa stali smutnou ukážkou gýčovitosti novinárskej a televíznej práce, ktorá žiaľ zastiera hodnotné príbehy, diela a reportáže. Podstrčiť mikrofón pred šokom vystresovaného šoféra, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, sa stalo najlacnejším trikom na úspešný začiatok večerného spravodajstva. Známy starorímsky výrok „Ľud potrebuje chlieb a hry“, sa dejinne opakuje večer čo večer na televíznych obrazovkách. Akoby celé televízne umenie sa zvrhlo na neustály útok na city, slzy, dojatie, a žiaľ, ktoré sú však paradoxne trpko postavené na ľudskej biede, utrpení a nešťastí. Cieľ informácií je jediný - byť na mieste ako prvý a najlepšie jediný, pričom sa doslova ide aj cez mŕtvoly. Médiá chcú byť pri všetkom, kde ide o slzy a emócie, alebo ak chcete "plač a škrípanie zubami." Tieto snahy vedú k absurdnosti umelého vytvárania senzácii a nafúknutých bublín. Stratená sliepka v susedovom dvore sa stane národnou tragédiou s 10 minútovým komentárom a celoživotné dielo významnej slovenskej osobnosti sa vyrieši 10 sekundovým „šotom.“Níekto môže povedať, že komu sa nepáči, nech prepne. Ale na ktorý program? Zdá sa, že slovenský mediálny priestor musí prejsť cez túto absurditu senzácií plných emócií, aby postúpil o krôčik vyššie, možno bližšie k vyváženému chápaniu integrity ľudskej osoby. Že sa to nestane teraz a všade, je vopred jasné. Ten krok urobiť je však veľmi dôležité..., aj za cenu peoplemetrov.