Po páde totality sa na Slovensku v roku 1990 zúčastnilo volieb do Slovenskej národnej rady 95% voličov. Išlo o prvé, slobodné a demokratické voľby. Volebná účasť bola odmietnutím komunizmu a prejavom slobody. Za komunizmu všetci chodili voliť, pričom všetci vedeli, že o nič nejde. V spomínanom roku 1990 mali voliči vedomie, že po dlhých rokoch totality konečne o niečo ide. Druhú najvyššiu volebnú účasť priniesol rok 1998, keď sa na voľbách do Národnej rady zúčastnilo 84,24% oprávnených voličov. Aký bol dôvod takej vysokej účasti? Po necelom desaťročí od pádu totality hrozilo, že sa smerovanie demokracie na Slovensku vyberie spôsobom, ktorý dnes vidíme v Bielorusku. V pamätnom roku 1998 si voliči boli vedomí, že každý hlas je dôležitý.Aj keď regionálne voľby sú v mnohých smeroch odlišné od parlamentných, predsa nájdeme spoločné prvky. Mizerná volebná účasť (11,07%) nie je zlyhaním ani voličov ani médií. Na vine nie je ani počasie, ani predvianočné nákupy. Politici ukázali, že si nevážia voličov. Vulgárnosť politickej scény, prapodivné koaličné zoskúpenia, nahrávanie politických oponentov, úplatky a ako zlatý klinec - zvážanie autobusmi rómskeho obyvateľstva k volebným urnám, zneuctili hlas voliča. Dnes strach ani ideológia nehrozia. Jedno však ostáva spoločné: Kde niet úcty, niet ani záujmu.
Takmer ako za čias komunizmu
Za komunizmu všetci chodili voliť. Počty a posty boli dopredu určené. Neísť voliť znamenalo mať opletačky s miestnym národným výborom alebo dokonca s tajnou políciou. Ideológia, strach a apatia vždy vždy zabezpečili takmer 100 percentnú volebnú účasť. Vysoké čísla využívala komunistická propaganda na obhájenie svojich kandidátov, ktorí boli zvolení vraj demokratickým rozhodnutím pracujúceho proletariátu. Voľby boli ponížením a výsmechom do tváre voličov.