Ak sa všetky tieto faktory úspešne spoja, človek zažije vysnívanú a nezabudnuteľnú dovolenku, na ktorú bude spomínať do konca života. Za seba môžem s radosťou vyhlásiť, že som niečo takéto zažila. Už je to niekoľko mesiacov, čo som sa vrátila z Číny, ale moje myšlienky sa k nej stále vracajú. Skupinka 34 ľudí, ktorá je s vami dňom i nocou celé dva týždne a prežíva s vami všetky čínske radosti i starosti, sa vám vryje do pamäti navždy. Program naplánovaný cestovnou kanceláriou sa vám úplne zaborí pod kožu a vy sa mu dokonale prispôsobíte. Už si neviete predstaviť deň bez ranného vyhlásenia sprievodcu pred odchodom z hotela: „Skontrolujte si pasy, už sa sem nevrátime.“ Už si neviete predstaviť deň bez niekoľkohodinovej cesty autobusom do ďalšieho mesta, bez čínskych paličiek, ktorými sa snažíte skoliť obed, či bez Číňanov s fotoaparátmi, ktorí sa k vám nenápadne blížia a tvária sa, že v skutočnosti nefotia vás, ale zaujímavé stromy za vami. Ale najmä si to neviete predstaviť bez ľudí, s ktorými cestujete. Na základe spoločných zážitkov sa medzi vami vytvorí puto, ktorému nikto mimo skupiny neporozumie. V každej skupine sa nájde výnimočná osobnosť, ktorá všetko rieši po svojom a vždy z toho vznikne vtipná alebo zaujímavá situácia. Na všetky veci má vlastný názor a vlastné riešenie, ktoré sa nakoniec vždy stane riešením správnym. V našej skupinke mal tieto veci na starosti Julo.
Julo bol expert. Statný päťdesiatnik s trošku väčším bruškom a neuveriteľným, svojským zmyslom pre humor. Julovu pravú tvár sme začali spoznávať hneď v druhý deň zájazdu. Zúčastnili sme sa ukážky vyberania perál z perlorodiek, u nás viac známych ako mušlí, ktorej súčasťou bola sprievodná prednáška. Po tomto programe sme sa presunuli do vedľajšej miestnosti, z ktorej sa vykľul velikánsky obchod s perlami rôzneho druhu. Veď keď nás už zahrnuli toľkými informáciami, predpokladali, že od dojatia si nejaké tie perly kúpime.
My s bratom sme obchod rýchlo obišli a našli to, čo nám vyhovovalo najviac – stoličky v rohu miestnosti. Po chvíli si k nám prisadol aj Julo. Všetci traja sme spokojne odfukovali a pozorovali zvyšok skupinky nadchýnajúci sa nad perlovými náušnicami a náhrdelníkmi. Zrazu sa dych jedného z nás zmenil na celkom pravidelný a zbadali sme, že Julo už o perlách dokonca aj sníva. Po únavnom dni sme ho úplne chápali a najradšej by sme sa k jeho pravidelnému dychu tiež pripojili. Vtedy sme však zbadali, ako naša skupinka pomaly odchádza k autobusu. Zrejme sme tu skončili. Rýchlo sme vstali, pobrali sa za ostatnými a milého Jula sme nechali odfukovať ďalej. Prečo? Ani sami nevieme. Akosi sme verili, že sa preberie sám. O pár minút sme už sedeli v autobuse a s nádejou pozerali z okna. Julo nevychádzal a my sme začínali byť stále nervóznejší. Takmer celá skupinka sedela na svojich miestach a nevšimli si to, čo my. Jeden čínsky spolubojovník nám chýbal. S bratom sme sa na seba ustarostene pozreli. Náš výlet ešte ani nezačal a už sme zapríčinili stratu jedného člena skupiny. Po ďalších pár minútach bez Jula sme sa rozhodli konať a ísť ho prebudiť z jeho slastného spánku. Chystali sme sa vystúpiť z autobusu a vykonať záchrannú akciu, keď sme ho zrazu zbadali kráčať spolu so sprievodcom smerom k nám. V tej chvíli spadli z našich sŕdc dva veľké balvany a s obrovským rachotom dopadli na horúcu čínsku zem.
Tú chvíľu bez Jula bolo v autobuse akosi ticho. Svojím príchodom priniesol so sebou opäť svoju dobrú náladu a pohotové reakcie, ktorých bol schopný iba on.
„A veď sprievodca hovoril, že mi k tým kúpeným perlám dajú aj certifikát o ich pravosti,“ ozvala sa jedna pani v autobuse.
„Já Ty napíšem,“ bez mihnutia oka vyhlásil Julo a diskusia o certifikátoch bola razom skončená.
Po týždni strávenom v Číne sme už pár informácií o živote v tejto krajine mali. Zo sprievodcovho rozprávania sme sa dozvedeli, že významným náboženstvom v Číne je budhizmus. Mohli by sme polemizovať, či je to náboženstvo alebo filozofia. Budha nie je boh, ale je osvietený človek, prorok. Vďaka meditovaniu dosiahol osvietenie a rozplynul sa v oslobodzujúcej nirváne. Všetci budhisti sa snažia žiť život podľa Budhovho príkladu a veria, že raz nirvánu dosiahnu tiež.
Jedna zo zobrazovaných podôb Budhu je vysmiaty pán s okrúhlou hlavou a väčším okrúhlym bruškom. No čistý Julo. Aspoň Číňania to tvrdili. Veľakrát sa nám stalo, že sa pri ňom zastavili a s radosťou si porovnávali ich malé čínske brušká s jeho brušiskom. Boli z neho veľmi nadšení. Na jednej z našich prechádzok po čínskych záhradách sme zrazu Jula stratili. Nikde v blízkosti našej skupinky nebol, tak sme sa vrátili o jednu uličku späť. Tam sme ho zbadali. Sedel uprostred desiatich nadšených Číňanov a niečo im oduševnene vysvetľoval. Oni hltali každé jeho slovo a vychutnávali si jeho prítomnosť. Zrejme im ich vysnívaný Budha rozprával o tajomstvách dosiahnutia nirvány.
V ten večer sme Jula stretli na hotelovej chodbe. Zabudol, kde má izbu. Ani sme sa mu nečudovali. Za posledný týždeň sme zmenili hotel asi trikrát a aj my sme mali čo robiť, aby sme trafili na správne poschodie. Spýtal sa, či mu izbu pomôžeme hľadať. To už však prišla Julova manželka aj s čínskym recepčným a po izbe sa vybrali pátrať spolu.
Svoje postavenie Budhu Julo potvrdil na pätnásť hodinovej ceste z mesta Luoyang do Pekingu. Cestovali sme lôžkovým vlakom, ktorý za jednu noc prešiel 920 kilometrov. Ušli sa nám postele na konci vozňa pri dverách, takže sme sa nachádzali v jeho najfrekventovanejšej časti. Za minútu sa dvere otvorili najmenej dvadsaťkrát a takmer každý druhýkrát ich niekto nezatvoril. Číňania behali krížom krážom z jedného vozňa do druhého a po očku na nás pozerali. Nezatvorené dvere nám však po chvíli začali spôsobovať ťažkosti. Rovno za dverami bolo totiž čínske sociálne zariadenie a vďaka otvoreným dverám a neutíchajúcej klimatizácii sa k nám vzdušné informácie rútili neuveriteľnou rýchlosťou. Po pár minútach začínali byť tieto informácie neznesiteľné a tak sme chodili otvorené dvere zatvárať sami. Po čase nás však prestalo baviť aj toto. Julo si s tým opäť s prehľadom poradil, ako so všetkými doterajšími problémami. Spoza otvorených dverí sa k nám s pokojným výrazom blížil ďalší Číňan, ktorý určite netušil, čo bude nasledovať. Keď prechádzal okolo Jula, ten vystrčil prst smerom k dverám a znenazdajky na Číňana vykríkol: „Zavri dvere!!!“ Číňan sa na pár sekúnd zarazil, ale vrátil sa a dvere poslušne zavrel. Problémy dnešného večera boli úspešne vyriešené. A vraj Číňania nerozumejú po slovensky. Alebo že by to bolo Budhovo kúzlo?
