Ja som to brala presne tak isto, ako väčšina ľudí, až dovtedy pokiaľ som sa na túto situáciu nepozrela aj z druhej strany. Kamarát mi spomenul prípad chlapca, s ktorým sa často stretáva a snaží sa mu pomôcť. Ako väčšina rómskych chlapcov navštevuje špeciálnu školu aj napriek tomu, že má na viac a mohol by navštevovať normálnu triedu. Problém sa však začína už v jeho rodine. Vyrastal tak, že svojho otca ani nepoznal, pretože hneď po jeho narodení utiekol do Čiech a zbavil sa zodpovednosti vychovávať svojho syna. Jeho matka sa po skončení materskej začala živiť prostitúciou, aby mohla uživiť svojho syna. Neskôr tento chlapec dostal ďalšieho otca, ktorý pre neho nebol vôbec dobrým vzorom. Náhradný otec kradol a predával ľahké drogy. Po čase sa dostal do basy a chlapec vyrastal úplne sám. Sledoval, ako sa u nich doma striedajú rôzni partneri počas toho, ako bol jeho náhradný otec vo väzení. V tomto chlapcovi sa hromadila nenávisť voči svetu a svojmu okoliu, lebo nikto ho nenaučil láske, nikomu na ňom nezáležalo a nikto mu nebol schopný poskytnúť dobrý vzor. Zamyslime sa: Akú šancu má tento chlapec začleniť sa do spoločnosti? Ako z neho môže vyrásť dobrý a milujúci otec alebo zodpovedný a inteligentný pracovník, keď ho to nikto v živote nenaučil? Aká je šanca tohto dieťaťa na zmenu, aby mal lepší a kvalitnejší život, aby nežil ako jeho rodičia?
Ak to necháme na jeho rodičov dopadne to presne ako generácie pred ním, bude sa to stále opakovať a problém začne prerastať. Ako však riešiť tento zložitý rébus? Má sa o túto otázku starať štát? Nech on nájde riešenie, my sme predsa zodpovední ľudia, čo platia dane a chodia do práce, prečo by nás to malo trápiť? Fakt je, že štát tvoríme my ľudia a nielen úradníci a poslanci. Aká je naša úloha v tomto rébuse?
Je to dlhodobý proces, ktorý nevyriešime behom jedného večera, ale čo som sa naučila na prípade tohto chlapca je začať ich brať ako rovnocenných ľudí a prestať ich posudzovať. Pri predstave, že by som si s týmto chlapcom vymenila miesto mi ide mráz po chrbte a asi by som sa správala rovnako ako on. Najhoršie na tom je, že je veľa podobných osudov, dokonca aj horších. Mňa zaujalo riešenie katolíckeho kňaza Mariána Kuffu, ktorý s nimi pracuje v jednej dedinke neďaleko Popradu. Naučil ich postaviť si vlastné murované príbytky, vážiť si samých seba, svoju prácu a aj ľudí v ich okolí. Dáva do toho svoje srdce. Otázkou je, či sa medzi nami nájde viac takýchto ľudí alebo sa má naďalej riešiť rómska problematika len systematickými opatreniami štátu ako doteraz?
