Mečiar hovoril o tragických koncoch troch najväčších osobností ostatných storočí (Štúr, Štefánik, Dubček). Medzi riadkami sme mali vnímať, že aj jemu niečo hrozí. Ak by to tak bolo, zrejme by dnes nechýbal v prvej desiatke ankety, ktorá hovorí viac o nás než o nich.
To, čo spája nami vybrané osobnosti (či osoby) je určitá krivda alebo tragická udalosť, ktorá ich postihla.
Alexander Dubček zomrel pri autonehode, ktorá je interpretovaná ako vražda spáchaná Čechmi či Rusmi. Prípadne nemalo ísť o vraždu, ale úmyselné zanedbanie poskytnutia rýchlej zdravotnej pomoci. Ako krivda je vnímaný aj fakt, že sa po Novembri nestal prezidentom a taktiež okolnosti roku 1968 (okupácia a fyzický nátlak na jeho osobu). Pocit krivdy pri tomto politikovi umocňuje ľudskosť, ktorú predstavoval svojimi krokmi i charizmou. Dubčeka vnímame ako čistú, slabú, naivnú osobnosť plnú veľkých ideálov, pošliapanú silnejšími a bezcharakternými. Tak nejako vnímame i naše Slovensko a seba samých – naše „nezaslúžené“ prehry.
U Mariky Gombitovej osudovú krivdu predstavuje nehoda, ktorá ju pripútala k vozíku. Okrem obdivu jej umeleckých schopností a empatie, ktorú vyvoláva jej príbeh, nás k tejto osobnosti môže priťahovať osud pasívneho utiahnutého človeka, ktorý akoby tiež patril k našej genetickej výbave.
Keď sa vysloví meno Andreja Hlinku, väčšinou sa nám hneď vybaví udalosť Černovskej tragédie, pri ktorej však tento katolícky kňaz a politik nebol. Akýsi fatalizmus občas vnímame aj za jeho smrťou. Zomrel rok pred vznikom slovenského štátu a len necelé dva mesiace pred vyhlásením slovenskej autonómie. Možno tu tiež ešte spomenúť krátky pobyt vo väzení. Aj Andrej Hlinka teda stelesňuje príbeh ukrivdeného Slováka. S krivdami (a s „krivdami“) ho však spájame skôr konotačne, on sám je len v malej miere ich súčasťou. Hlinka nebol politikom európskeho formátu, mal tendenciu vytvárať zo seba kult osobnosti, nezažil tisícročie nešťastne končiaceho manželstva s Maďarmi, len o ňom rozprával a následne československý štát bol skôr zlatým obdobím našich dejín než novým utláčaním Slovákov. Jeho umiestnenie v ankete iste podporili aj tí, ktorí by za iných podmienok hlasovali za Tisa a hodnotu štátu vnímajú skôr v jeho samotnej existencií než v skutočných hodnotách, ktoré by mal predstavovať. A je tu aj silný konfesionálny rozmer. Osobnosť Hlinku je viac spojená s identitou svojej konfesie než je to v prípade evanjelických osobností (Štúr, Štefánik,..) a práve tu vidím jeho najväčší prínos. Ak už nie niekto iný pred ním, tak rozhodne Hlinka katolíckej väčšine Slovákov definitívne ujasnil, aká je a má byť ich národná identita. Keď teda vravel o sebe ako o otcovi národa, nebol zas až tak ďaleko od pravdy.
U Gustáva Husáka tiež cítiť niečo z rovnakého súdka motivácie. Nejde o hodnoty, ktoré predstavoval. Aký bol, taký bol, hlavne, že bol náš. A bol skutočne významný (len nie v pozitívnom zmysle slova). Z pohľadu dnešnej diskusie bolo jeho smolou, že nezomrel tragicky. Ak by sa tak stalo počas vojny, bol by náš hrdina (no jeden z mnohých podobných). Stál na správnej strane a bol veľmi nadaným rozhľadeným intelektuálom. Nezomrel ani počas väznenia komunistami, a tak sa neskôr stal ich hlavným predstaviteľom, vrátane ich angažovania sa proti triednym nepriateľom. Tým však anuloval aj krivdu, ktorá sa udiala na ňom (inak sa musí hodnotiť napríklad Clementis). Časť ľudí možno ako jeho krivdu vníma aj zmenu pomerov v 89., ale toto už je príliš vzdialené mojej predstavivosti. Ale hej, socializmus u ľudí predstavuje mladosť, bezstarostnosť, istoty, možnosť voľby zostať spokojne pasívnym. Hlas pre Husáka sa dá pochopiť, no, myslím, že obhájiť sa nedá.
Juraj Jánošík ako predstaviteľ chudobných, ktorý sa vzbúril voči tým druhým (teda zlým) – bohatým tiež zjavne predstavuje pocity mnohých Slovákov. Je to ľavicový hrdina vhodný na pranierovanie kapitalizmu, ktorý nás tak kvári, hoc sa aj dobre máme. V lepšom prípade nás privedie k zamysleniu sa nad miestom morálky a človeka v kapitalistickom systéme. Aj Jánošíkov koniec je neľútostný, len nezabúdajme dodať, že ide viac o legendu než skutočnú osobu. Skutočných martýrov hľadajme v menách ako Holuby, Šulek, Hlubocký, ale i Kuciak a Remiáš.
Cyril a Metod nám z prvej desiatky osobností spravili jedenástku. Nie sú pre nás migrantmi, vnímame ich ako našich. Kiež by to u iných migrantov tak dlho netrvalo, veď v rebríčku by pokojne mohol byť aj taký Kolakovič, za ktorého by mohli hlasovať mnohí tí, čo hlasovali za solúnskych bratov. Do akej miery nám práve oni priniesli kresťanstvo je diskutabilné, ale takto ich vnímame a toto si u nich najviac ceníme. A ešte písmo, jazyk – základ kultúry národa. Ich učenie zásadným spôsobom ovplyvnilo naše dejiny. Menej si uvedomujeme, že aj kruté odstránenie ich učenia. Tak ako iní priekopníci, aj Konštantín a Metod (a ich žiaci) sa museli popasovať s kladeným polien pod nohy a prenasledovaním. Tento rozmer je však v motivácii hlasujúcich zrejme štatisticky nevýznamný. Bratia zvestovatelia sú vnímaní konštruktívne ako dve tvorivé, vzdelané osobnosti prinášajúce do našich končín svetlo evanjelia.
Aj Peter Sagan sa akoby vymykal z tohto radu osobností. Do značnej miery však ide o ten istý príbeh: chlapec zo Slovenska bez veľkorysého zázemia sa pasuje s väčšími a silnejšími. Zostáva autentický a teda výsostne ľudský. No v jeho príbehu sú dobré konce. Sagan je úspešný, bohatý, víťaziaci, akoby vystrihnutý z rozprávky. Jedinou jeho krivdou, vzbudzujúcou rovnako silné emócie než získané dúhové a zelené tričká, bolo jeho nespravodlivé vyradenie z Tour de France 2017. Pocit nespravodlivosti teda zažívame aj v športe. Bola prítomná na olympiádach, na ktorých nemohli hrať naši najlepší hokejisti. Obmedzili aj štart našich skvelých vodných slalomárov a našu najúspešnejšiu disciplínu dokonca zrušili. Krivda sa tiež udiala vo futbale, keď naša 21 bojovala o postup na veľký turnaj s Talianskom a ešte tu je prípad Mateja Tótha. Ale taký je šport a vo väčšine prípadov tieto nespravodlivosti určite nie sú dôsledkom slabého hlasu športovej diplomacie relatívne malého štátu, to si len tak nahovárame.
Anton Srholec je, na rozdiel od Jánošíka, skutočným obhajcom chudobných. Bol prenasledovaný komunistami a ukrivdený predstaviteľmi vlastnej cirkvi. Zostal však verný Bohu i sebe. Jeho ľudskosť bola príťažlivá. Dobre si ju pamätáme a určite i preto ani jeho meno nechýba medzi najväčšími (či skôr najpopulárnejšími) slovenskými osobnosťami. Myslím, že získaval hlasy múdrych, pokorných a duchovne založených ľudí. Ukrivdení do súťaže vypisovali skôr iné mená.
O M. R. Štefánikovi sa nedá písať krátko a výstižne. Akoby v ňom bol ukrytý celý kolektív osobností (vedcov, politikov, vlastencov...). Dokázal preraziť ako Peter Sagan, mal odvahu hlavnej postavy legendy o Jánošíkovi, bol vzdelaný, poctivo a hlboko zmýšľal o Bohu. Prekonával neprekonateľné prekážky a jeho koniec bol tragický. Jeho všestrannosť a životný príbeh prirodzene priťahuje obrovské spektrum obdivovateľov. Snáď sa nenájde jediný Slovák, ktorý by Štefánika nepovažoval za jednu z najväčších slovenských osobností našej histórie.
Aj Ľudovít Štúr bol všestrannou osobnosťou, ktorá na nás pôsobí zvláštnym magnetizmom podporeným jeho tragickým koncom v najlepších rokoch. Jeho neúspešný boj bol v skutočnosti jedným z najväčších pozitívnych činov našej histórie, lebo v ňom sa zrodili moderné dejiny nášho národa. Nebudeme mu vyčítať, že v popularite zatieňuje aj svojho nemenej významného priateľa J. M. Hurbana.
Desiatka (vlastne jedenástka) osobností, ktorá vzišla z ankety o najväčšieho Slováka je pestrá a zaujímavá. Hovorí o tom, ako vnímame samých seba. Stále sú v nás zakorenené určité krivdy, no tento pocit zrejme už nie je tak dominantný. A nie vždy sú tieto krivdy len vyjadrením nášho alibizmu. Je v nich aj empatia a vedomie, že človek, ak chce byť čestný a úspešný, musí skákať cez prekážky. Netreba sa proste zbytočne fackovať ako to je dnes v móde. Príkladom je aj osobnosť Alexandra Dubčeka, ktorého z pravej strany vykresľujeme príliš čierno a kádrujeme ho bez ohľadu na dané historické súvislostí. Aj osobnosť Gustáva Husáka či Andreja Hlinku poukazuje na zložitosť dejín. Nie je správne, že Husák tu je, ale môže to byť dobré. Chýba nám totiž anketa o najhorších Slovákoch a o nás samých. K príbehu nášho národa patria aj príbehy našich zlyhaní, pasivity, oportunizmu. 10 Srholcov by nás priviedlo do slepej uličky, v ktorej by sme sa len uisťovali, akí sme skvelí, lenže aj tí, čo ho poslali do Jáchymova, boli jedni z nás. Ak sa máme naozaj niečo o sebe dozvedieť a poučiť, potrebujeme sa rozprávať o Husákovi a spomenúť si aj na Biľaka. Boli tu statoční hurbanisti a boli aj slovenskí maďaróni, veľmi veľa ľudí, ktorí zachraňovali židovských spoluobčanov a na druhej strane veľmi veľa tých, čo ich udávali, niekoľko čestných a mnoho nečestných komunistov. Vojnoví hrdinovia, hrdinovia viery, vyznávači seba a kleptodemokrati, takí sme; a budeme aspoň trošku lepší, ak sa o tom dokážeme porozprávať.
