Korene slovenskej štátnosti
Čo ale v skutočnosti je tá štátnosť? Náš štát bol založený na ideách: kradnúť, kradnúť, kradnúť, a keď to bude potrebné, fyzicky odstrániť nepotrebných. Jeho zakladateľ, žiaľ, priamo nadviazal na vnútené idey prvej Slovenskej republiky. Štátnosť bola personifikovaná do konkrétnych vodcovských osôb (či jednej osoby), ktorých činnosť bola skôr deštruktívna než prínosná.
Výstižným symbolom tohto vývoja je prezidentská štandarda. Kým na Hradčanoch si aspoň deklaratívne ponechali staré husovsko-masarykovské heslo PRAVDA VÍTĚZÍ, na vlajke nášho prezidenta štátny znak dopĺňa už len gašparovičovsky trápne všetkoskrývajúce ticho. Avšak aj náš národ má na čo nadväzovať. Predovšetkým na rad statočných protestantov od Belu, cez štúrovcov až ku Štefánikovi a v niečom aj k Dubčekovi; ďalej na bernolákovcov, Hlinku, Jukla a Krčméryho a nezabúdajme ani na Cyrila a Metoda. Hodnota týchto osobnosti nebola formálna, ale spočívala v ich činoch a dôsledného sa pridŕžania pravdy a dobra. Práve v nich (nie v rozkroku Svätoplukovho koňa) by sme mali hľadať skutočnú štátnosť.
Hierarchia hodnôt
Hodnota ideí teda nie je daná ich nositeľmi (idea ich ani nepotrebuje). Platí opak: hodnota osobností je daná ideami, ktoré prezentujú. Pravá idea štátu (pravda, dobro) musí byť nadradená jeho predstaviteľovi. Štatút prezidenta je viac, než osoba prezidenta. Ústava je viac než Ústavný súd. Pravda a dobro je viac než Ústava či hlava štátu. Tých, ktorí to nechápu história zatratí. Obhajovanie Ivana Gašparoviča nie je štátnické, ale detinské a podlé. Je to priamy útok na Ústavu a funkciu prezidenta, pre ktorú je Ivan Gašparovič vzhľadom na jeho minulosť i prítomnosť len bohapustou urážkou. Zároveň je to priamy útok na hodnoty, na ktorých musí štát stáť. A tiež je to nadväzovanie na prvky diktátorského režimu našej fašistickej, komunistickej a mečiarovskej minulosti, ktorá sa vyznačovala permanentným popieraním človeka a pravdy, personifikáciou a veľkohubým deklarovaním štátu a cynickými útokmi na jeho „triednych nepriateľov".
Fraška
Jeho excelencia a Fico už priam diktátorskou posadnutosťou obhajujú neobhájiteľné. S absurdnou strnulosťou stoja na strane do očí bijúcich lží a neprávostí. V mene štátu znova a znova ignorujú na povrch vyplávanú pravdu a z výšky pľujú občanovi do tváre. Fraška, ktorú spôsobila temná časť pravice spoločne so Smerom, ktorý svojim hlasovaním pri voľbe generálneho prokurátora kompletne volil tolerovanie politického zločinu a gaunerov, táto hlasom Róberta Fica vyčítaná fraška, práve vďaka Ficovi a „takmer členovi jeho strany" graduje do čoraz obludnejších rozmerov. Možno viac ako porušenie Čentéšovho ústavného práva mi na tomto Ficovom Humberte vadí práve ignorácia rozumom nespochybniteľnej pravdy a jej hlbšia podstata: dokonalá spriaznenosť politikov, zločincov a oligarchov v jednu odpornú mináž.
PS: Vláda a Ústava
Jednostranná vláda notorického klamára, ktorou sa tak hanebne chváli, vzišla z predčasných volieb. Tieto politicky popravili ženu, ktorej osobné hrdinstvo spôsobilo, že sa zvolenie Čentéša mohlo vôbec uskutočniť (zločinci sú aj v pravici). Ak si dobre spomínam, väz jej zlomilo Ficovo deklarovanie, že je za euroval, ale v (rozpore s týmto vedomím a akýmsi svedomím) nebude zaň hlasovať a zároveň postoj SaS, OKS a OĽ, ktorí naopak vraveli, že vládu chcú zachovať, ale nemôžu hlasovať v rozpore so svojim vedomím a svedomím. Slovom, Ficova vláda už od svojho počatia spočíva na dvoch princípoch: protiústavnosť a fungujúce svedomie jeho protivníkov. Prvý ju definuje, druhý vymedzuje.
