Chick Corea prišiel a rozprával klávesami lesklej Yamahy príbehy. Tie, ktoré zažil, alebo počul od posledného stretnutia s Bratislavou. Rozprával o otcovi, o deťoch, o láske a my sme s otvorenými ústami počúvali.
Prišiel sám a zjavne sa na vyvýšenom pódiu cítil osamelo. Jeho hra to však celé zmenila - akoby sme s ním sedeli v jednom kruhu. Keď dorozprával svoje príbehy, začal sa pýtať a ľudia v sále mu odpovedali. Nebolo to len o tom, čo sa dialo počas druhého prídavku - keď sa z maestra stal dirigent a klavír mu bol dirigentskou paličkou. Mimochodom tak čistý zvuk divákov v sále som ešte nepočul a ja som bol jeho malou súčasťou. Na tomto koncerte som zažil aj najlepšiu komunikáciu medzi hudobníkom a fotografmi.
Ten, kto tvrdí, že jazz je pre neho ťažko stráviteľný, mal prísť na tento koncert a určite by zmenil názor. Na jednej strane by bol prekvapený, čo všetko sa dá s klavírom spraviť a že dobrá hudba sa dá nájsť tak v klasike alebo v rock´n´rolle. Ale to je len forma.
Koncert bol však o niečom inom. O dobre, emóciách a pozitívnej energii. A to človek zažije a pocíti na máloktorom koncerte. Ďakujem ľuďom zodpovedným za toto vystúpenie, že takúto príležitosť pre nás, obyčajných smrteľníkov pripravili.
Keďže písať slová k takej hudbe, akú včera Chick Corea hral v PKO, je pre mňa rovnako zúfalé, ako keď sa niekto pokúšal otextovať Mozartove diela, zabudnite na to čo som tu napísal a vypočujte si maestra za pianom spolu s Hiromi...
