Tento rok je ponuka nasledovná:
Tretí muž (The Third Man), Carol Reed, 1949
Na sever severozápadnou linkou (North by Northwest), Alfred Hitchcock, 1959
Cleo od 5 do 7 (Cléo de 5 à 7), Agnès Varda, 1961
Carmen (Carmen), Carlos Saura 1983
Pat Garrett a Billy Kid (Pat Garrett and Billy the Kid), Sam Peckinpah, 1973
Svetlá v súmraku (Laitakaupungin valot), Aki Kaurismäki, 2006
Tsotsi (Tsotsi), Gavin Hooh, 2005
Taxidermia (Taxidermia), Gyorgy Pálfi, 2006
Zdvíha sa vietor (The Wind That Shakes the Barley), Ken Loach, 2006
Cesta domov (Wo de fu qin mu qin), Zhang Yimou, 1999
Väčšinu z týchto filmov som nevidel. Keďže poznám ľudí, ktorí sú zodpovední za dramaturgiu tejto akcie, som presvedčený, že každý si v tejto desiatke niečo nájde a nemusí byť pritom ultra filmový šialenec vo flanelovej košeli, ktorý verí len značke Kieslowski alebo Tarkovski.
Mojim osobným favoritom tejto desiatky je pochopiteľne môj obľúbenec Hitch. Aj môj úplne najobľúbenejší film, Vertigo s Kim Nowak a Jamesom Stewartom som prvýkrát videl pred rokmi práve vďaka Projektu 100. Hoci Hitch riešil sprisahanie a zapletenie nevinného do vysokej hry aj pred týmto filmom (napr. Sabotér alebo Muž, ktorý vedel príliš veľa), Na sever severozápadnou linkou je plnoprávnou matkou všetkých politických trilerov, s ktorými sa dodnes stretávame v kinách (napr. Nepriateľ štátu). Hitchcock tu pokračuje vo svojom zbere pohľadníc z turistických centier, ktorými vyšperkovával finálové/ústredné scény (39 krokov - Big Ben, Sabotér - súboj na Soche slobody, Muž, ktorý vedel príliš veľa - Carnagie Hall, Vertigo - Golden Gate Bridge,...). North by Northwest sa preslávil nielen úvodnou scénou v budove OSN a jej okolí (správa budovy OSN mu tu zakázala nakrúcať), ale aj vypätým finále na Mt. Rushmore, skalnom pamätníku amerických prezidentov (aj táto scéna, akokoľvek realistická, však vznikla vo filmových ateliéroch).
Hitchovi sa v tomto prípade (ako vo väčšine prípadov) vydaril výber hlavných hrdinov. Je len škoda, že Eva Maria Saint sa po tomto filme zamerala viac na televízne herectvo. S Cary Grantom bola na plátne výborne zladená, zlúčenina ich základných chemických látok sa postarala o správnu, jemne erotickú chémiu. Pamätným z tohto filmu je rozhovor Granta so Saint v jedálenskom vozni, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Brad Pitt v nejakom aktuálnom filmovom trháku. No keď spomínam scény, žiadna z nich nie je tak dôležitá, ako "nálet na kukuričné pole". Nie som si tým úplne istý, ale počet citovaní tejto scény v iných filmoch je porovnateľný, ak nie väčší, ako počet citovaní sprchovej scény zo Psycha. Odkaz na to, ako Caryho Granta vyložia z autobusu uprostred poľa a následne na neho začne nalietavať lietadlo, sa objavil napríklad v oscarovom Anglickom Pacientovi, Kusturicovom Arizona Dream ale trebárs aj v Simpsonovcoch.
Spomenúť by som mal aj Hitchcockovho dvorného skladateľa Bernarda Hermanna, ktorý pre tento film spravil soundtrack hodný osobitného počúvania so zatvorenými očami, prípadne v živom prevedení symfonického orchestra. Na sever severozápadnou linkou je plnohodnotný mainstream, o aký sa dnešní Scottovci, Bayovci, Mannovci a ďalší len pokúšajú, ale nikto majstra napätia neprekonal. Dokonca si myslím, že pri istej digitálnej úprave obrazu a zvuku by dokázal osloviť aj bežných dnešných filmových divákov. Nezabúdajme totiž, že Hitchcock nenakrúcal pre filmové kluby, ale pre širokú verejnosť.
Prikladám pôvodný trailer k filmu z roku 1959, v ktorom vystupoval sám režisér filmu.
Slovenské filmové kluby budú ponúkať filmy z Projektu 100 do konca roka 2007.
