Poďme chronologicky. Prichádzam s blízkymi do divadla, obdivujeme stavbu, ktorá mala byť moderná pred 20 rokmi, ale v tejto podobe vypovedá o spoločnosti. Vítajú nás milé a usmievavé uvádzačky, ktoré kontrolujú lístky tak, aby ich činnosť nikomu neprekážala. Vo vstupnej hale nás na predstavenie naladí výstava divadelných artefaktov.
Prvé dejstvo
Z reproduktorov sa ozve hlas, ktorý nás pozve do sály na prvé dejstvo. Postavy na scéne sa začínajú formovať. Ale nielen tie. Letmým pohľadom som zahliadol pollitrové PET fľaše v rukách pár divákov. Pomyslel som si, je horúci deň, asi s tým prišli z vonka a nestihli dopiť. V priebehu prvého dejstva sa typickým zasyčaním k slovu hlásil vypúšťaný vzduch z otváraných nápojov. Ten zvuk prichádzal z rôznych miest v sále. Ale s tým sa veľa robiť nedalo.
Napriek tomu, že denne potrebujem vypiť viac vody, ako sú lekármi odporúčaných tri litre, osobne som sa v hľadisku necítil nepríjemne. Práve naopak. Vďaka kvalitnej klimatizácii mi nebolo ani teplo, ani zima (na rozdiel od nastavenia klimatizácie v multiplexoch). Skrátka, príjemná teplota a vlhkosť na vnímanie predstavenia.
Prestávka
Počas prestávky som si však povedal, že predsa len by bolo dobré trochu sa osviežiť. Preto hybaj do baru. Chyba lávky, jeden bar na poschodí určený pre dve sály (činohra a štúdio) spôsobil horšiu zápchu ako ráno na ceste z Lamača do centra Bratislavy. Pred nami bola okrem divákov práve vychádzajúcich zo sály činohry ešte početná skupina zo štúdia, ktorých nestihli vybaviť. Za sedem minút sme sa nepohli ani o centimeter. Časť z našej skupinky si to rozmyslela a išla si pozrieť výstavu na balkóne, zvyšok vytrval.
Diváci zo štúdia opustili rad až na výzvu, že ich predstavenie o minútu pokračuje. Po viac ako desiatich minútach sme sa dostali k baru, kde sa nás spýtali, čo si dáme. Požiadali sme o svoj nápoj. Na moje prekvapenie, som ho nedostal v pohári, ale v rovnakej PET fľaši, ako som si všimol v sále počas prvého dejstva. Keďže podľa mňa podobná vec do sály divadla nepatrí, svoj nápoj som rýchlo dopil pred vchodom do hľadiska (hlas upozorňoval, že už o dve minúty predstavenie pokračuje), prázdnu fľašu som vhodil do odpadkového koša pri dverách a vošiel dnu.
Druhé dejstvo
Nemohol som si nevšimnúť, že niektorí diváci sa so svojimi fľaškami nedokázali rozlúčiť. Sledujúc dej na javisku, postupne si usŕkali a mali príjemný kultúrny zážitok. Tak ako doma pri televízore alebo v kine. Čo však mňa, hrdinu tejto drámy proti svojej vôli, začalo absolútne ničiť, boli dve mladé tínedžerky sediace o rad vyššie, ktoré doslova žrali - nie však divadlo a herecké výkony, ale soletky. Dovolil som si ich jemne napomenúť raz. Nepomohlo. Druhý - nič. Tretí - bez odozvy. Štvrtý - už som mal sám výčitky, že svojim otáčaním sa, krútením hlavou a upozorňovaním ruším iných v sále, ale s dvomi mladými dámami to ani nepohlo. Piata výzva už nebola odo mňa, ale pani, ktorá sedela vedľa nich. Pomohlo? Nie. Kultúrne konzumentky nehľadeli na svoje okolie, ich jediný cieľ bol dojesť soletky. Keď dojedli, bol pokoj.
Finále a posolstvo, ktoré som si z tejto drámy odniesol
Možno som mal zostať ticho, zbytočne som ich dráždil, ony by svoje soletky dojedli rýchlejšie a bol by pokoj. Záverečnú ranu som však dostal pri odchode. Dva prázdne obaly po slaných tyčinkách zostali na zemi.
Viem, znie to divne, keď si touto cestou vylievam svoje emócie a hovorím o čomsi, čo je v normálnych rodinách absolútne prirodzené. Problém však vidím aj v riadení prevádzky divadla. Ak by bufet dokázal obslúžiť divákov počas prestávky dostatočne rýchlo (napríklad polhodinovým rozdielom v začiatkoch predstavenia) a ponúkal by nápoje pripravené v pohároch tak, ako si to pamätám zo starej budovy SND, podobných nepríjemných zážitkov by mohlo byť menej. Faktom však zostáva, že jesť počas divadelného predstavenia som v inom divadle na Slovensku nezažil, nestretol som sa s tým ani v zahraničí.
Ktosi mi raz vysvetľoval, že Američania chodia viac do kina ako do divadla, veľmi si vážia herecké výkony na plátne, sám som zažil aplauz v malom kine niekde na predmestí Chicaga. Aj preto kinu nehovoria cinema, ale theatre. Na druhej strane, zdá sa mi, že "komfort kino zábavy" začína prenikať do nového divadla a to si priaznivci starého, dobrého divadla iste neželajú. V mojom mene takýto nesúhlas môžem aj podpísať.
