Rana číslo 1 - streda 10. januára: TV Joj si uvedomila, že Susedia sú pre jej novú reality šou ťažký súper a ľahšie sa získa sledovanosť proti piatkovému Superkraju na STV. Namiesto dlho promovanému začiatku hľadania supermodelky sme sa dočkali reprízy silvestrovského Inkognita. Prekvapilo ma to, z dvoch dôvodov. Vedel som, že Joj sa na novú šou veľmi chystala a dokonca ešte večer išli upútavky v rádiu na jej začiatok. (Osobne som z toho nepozeral nič.)
Rana číslo 2 - piatok 12. januára: TV Joj slávnostne vypustila novú šou s celodenným veľkým countdownom. STV podľa plánu spustila hľadanie Superkraja. No s kartami zamiešala Markíza, ktorá zmenila v novinách promovaný Senzus za ďalšiu reprízu Susedov. (Zmena sa ma nedotkla, neplánoval som z toho pozerať nič a ani som nepozeral.)
Rana číslo 3 - pondelok 15. januára: Jojka sa konečne chystala odvysielať bulvárom podporený prvý diel nachytania Mojsejovcov. Reakcia TV Markíza - mimoriadna zmena vysielania. Namiesto Dereša, V plnom nasadení a Monka divácky ťahák Dedictví aneb... (Nechystal som pozerať Pročka s Mojsejovcami. Ale keď som spustil televízor, pričom som uvažoval pozerať Monka a videl som čosi úplne iné, bol som poriadne nasrdený. Ani neviem, či nakoniec Monk išiel, alebo nie.)
Na podobné zmeny si v tomto roku budeme asi musieť zvyknúť. Televízie budú čoraz viac parazitovať na očakávaných diváckych ťahákoch konkurencie. Potvrdil mi to aj rozhovor s bývalým šéfom TV Nova, ktorý som kedysi dávno čítal v českých Hospodárskych novinách. Otvorene v ňom priznal, že Nova vedela o očakávanom úspechu VyVolených na Prime a tak narýchlo kúpili Big Brother, aby aspoň čiastočne zmiernili nárast sledovanosti TV Prima.
To, čo sa deje v týchto dňoch, však ide proti zásadám vytvárania si stálej skupiny divákov a je postavené na neustálom prepínaní tých, ktorí sa dostanú k prijímačom. Znižuje to kredibilitu televízií voči printovým médiám, ktoré po podobných zásahoch môžu prestať venovať podstatný priestor prezentácii ich programu. Keď sa bude program neustále "operatívne" upravovať, jeho tlačená podoba je absolútne zbytočná.
Čo na to programové týždenníky a dvojtýždenníky, ktoré sú vďaka dramaturgickým guruom na Kolibe a v Záhorskej Bystrici len peknými obrazovými časopismi?
Uvedené skutočnosti ma vedú k jednému - zníženie sledovania klasických televízií na minimum a prehodenie výhybky k video on demand.
