Doba, ktorú žijeme, má svoju podobu aj vďaka tomu, že na začiatku bolo pár ľudí, ktorí vyšli do ulíc a v tichosti vyjadrili protest proti vtedajšiemu režimu. Bol to marec 1988. Jedným z organizátorov bol aj pán Patrik Dubovský. Uzavretý kruh osudu hovorí, že teraz, po 24 rokoch, v čase slobody, zaňho vyšli do ulíc iní. Spolu asi 30. Vrátane kolegov z ústavu, možno desiatky politikov a zvyšok ľudia, ktorí sa o tom dozvedeli aj vďaka sociálnym sieťam. Keďže protest sa začal o 15:00, prišli tí, ktorým to práca dovolila.
Nechcem sa rozpisovať o systéme práce a rozhodnutiach súčasného šéfa ústavu. Ten človek si to nezaslúži. Nechcem ani písať dlhý blog s množstvom faktov, myšlienok a metafor. Tento blog píšem kvôli vyhodeným, nepohodlným ľuďom z ÚPN. Poznám z nich len Pána (s veľkým P) Mariána Gulu, ku ktorému mám veľký rešpekt a ktorý by bol vhodnou silnou osobnosťou aj na čele ústavu. No tento krátky blog chcem venovať jednej osobe, ktorá si na rozdiel od zvyšku protestujúcich (Bratislavčanov) kvôli vyjadreniu občianskeho postoja vzala dovolenku a prišla do Bratislavy z Piešťan. Alenka, máš môj obdiv. Je totiž veľmi jednoduché napísať v online diskusiách, že niečo je zlé. Ale pokiaľ nezdvihneme svoje zadky, ono to zlé aj zostane.
