Od novembra 1989 vyhovel Slovenský rozhlas občanom tejto krajiny a do svojho vysielania zaradil prenosy bohoslužieb ako súčasť služby verejnosti, ktorej nie nevýznamná časť o toto prejavila záujem. Pre veriacich to prirovnanie môže byť nepríjemné, ale veriaci si tento priestor zabezpečili a udržali aj vďaka tomu, že sú objektívne merateľnou skupinou obyvateľstva minimálne tak ako rybári, záhradkári, motoristi, folkloristi,... Hoci za čias liberálneho ministra kultúry za Slobodu a Solidaritu bol tlak na zrušenie prenosov bohoslužieb, táto hodina vo vysielaní vydržala. A vydržala aj v čase, keď mocným prekážali niektorí kňazi a biskupi nastavujúci zrkadlo mocným.
Bolo to takto pred 19 rokmi, 21. januára 1996 keď vtedy mladý diakon Ján Krstiteľ Balázs v jednej z rozhlasových kázní prepojil náboženské čítania s dianím na Slovensku - kde uniesli syna prezidenta, prepadli niektorých občanov, vybuchli neželaným ľuďom autá,... Na tú kázeň si pamätám dodnes. Bola odvysielaná naživo. Mocní sa zľakli a františkánskeho diakona preventívne poslali na opačný koniec republiky, aby zbytočne nepoburoval verejnosť.
Kázeň Rastislava Baku vďaka iniciatívnemu prístupu človeka z rozhlasu ľudia nemohli počuť. Pre politiku "len aby sme sa niekoho nedotkli" sa Slovenský rozhlas dostal do polohy tých istých kádrovačov, ktorí rozhodli o Jánovi Krstiteľovi Balázsovi.
Viem, že pre mnohých sú farári a ich kázne tŕňom v oku. Úlohou kňazov je však byť svedomím spoločnosti, a to aj napriek tomu, že sami nie sú dokonalí. Ale prosím, nevešali ste si len pred pár dňami na svoje Facebookové profily heslá o slobode slova a o tom, ako veľmi ste Charlie?
#JeSuisBaka
