Vonku je príjemne, všade cítiť vôňu práve rozkvitnutých kvetov a ja sedím v záhrade staršieho, ale dobre udržiavaného domu; v malom hlúčiku ľudí s vekovým priemerom asi 70 rokov. Jedna z týchto čiperných osôb, ktoré už majú na konte mnohé príbehy, má dnes narodeniny.
Nad šampanským a skvelými domácimi koláčmi panuje dobrá nálada. Starí priatelia, poznajúci sa mnohé roky si stále majú čo povedať, vždy sa objaví nejaký nový vtip alebo nejaká nová filozofická debata.
Veľakrát sa ospravedlňujú, že tu nie sú žiadni iní “mladí” ľudia, ale mne to veľmi neprekáža. A je to veru také…iné.
Dnešných mladých ľudí už dnes veľmi nepočuť takto hovoriť. Celými rozvitými vetami rozprávať príbeh, no predsa zachovať vtip a dynamiku. Používať zaujímavé zvraty a vykresliť celú myšlienku. Nebáť sa a nemyslieť si, že všetko musí byť stlačené do dvoch obnažených viet.
Nikto nekontroluje mobil, nikto sa neponáhľa, nikto nervózne neblúdi myšlienkami okolo ďalšej štvrtej veci na zozname, ktorú síce nemusí dnes stihnúť, ale mal by, ak chce byť raz milionár.
Na moment zastal čas. Alebo nie. Akoby sa dokonca na chvíľu vrátil späť. Predsa je však tento veľmi príjemný, drobný posun v čase v niečom veľmi iný ako u nás, ak máte tiež takéto “cestovanie” časom radi.
Všetci títo vekovití vzdelaní ľudia so záujmom o umenie a filozofiu napriek svojim vlastným životným úskaliam nemajú akúsi kultúrnu stigmu. Vojna, komunizmus, či iné teraz už historické neduhy sa nedotkli ich duší, aj keď po teoretickej stránke im rozumejú do hĺbky. V očiach sa nemihá strach, ktorého sa nedá zbaviť ani rokmi, v reakciách necítiť sebaobrannú nedôveru či iné ďalšie javy, prenášajúce sa na ďalšie generácie tam, kde sa história poriadne vyšantila.
Aj keď som stále duchom prítomná a počúvam teraz už dva príbehy súčasne, lebo sa neviem rozhodnúť, ktorému venovať pozornosť skôr, na chvíľu sa zamyslím. Na chvíľu uletím preč. Na moment myslím na mojich vlastných starých rodičov, ktorí tiež mali radi takéto stretnutia, aj keď v nich bolo vždy trochu viac formality a napätia.
Na chvíľu mi zostane akosi smutno. Pozriem na poháre šampanského, občerstvenie, záhradné kvety a čerstvú jarnú zeleň. Potichu oslavujem ešte jedny narodeniny, ktorých oslava by bola presne v tomto štýle.
Môj starý otec by mal dnes 92 rokov. Ak sa hovorí, že tí, čo tu už nie sú, žijú v nás, verím, že tu bol dnes so mnou. Verím, že bol neviditeľným hosťom na tomto maličkom austrálskom posedení v spoločnosti, ktorá by mu bola pochuti. A verím, že by mu ani nenapadlo, že jeho krv bude raz oslavovať jeho pamiatku na druhom konci zemegule.
