Súkromné karaoke troch báb rôzneho veku (53, 24 a 19) sŕkajúcich naozaj iba zázvorový čaj počuť hádam až do centra. Susedia sú však zvyknutí a častokrát si prídu svoje zakvíkať s nami.
Keď naša austrálska mamina dospieva svoju obľúbenú country skladbu dákeho dakoho, chopím sa mikrofónu ja.
Rýchlo vyberiem song a dvoma krokmi vybehnem na provizórne paletové pódium. Tentoraz sa však z reproduktora namiesto AC DC, ktorými môj repertoár zväčša začína, ozve hlas Kuka z Horkýže Slíže.
Moje skromné dvojosobové publikum najprv pozerá trochu s údivom, no asi po desiatich sekundách sa začne hýbať v rytme veselého reggae (song Lístok na mars). Jednoduchý refrén spievajú so mnou, zvyšok mám sólo, no pri slohe “ s údivom počúvam podivnú reč podivným hlasom” sa ten môj zlomí a začnem sa smiať. V dobrom. Sama na sebe. Úlomok drobného šťastia v milej situácii života.
Nemajú šajnu, čo bolo také vtipné, ale vlna smiechu je nákazlivá a tak namiesto aplauzu schádzam z pódia v sprievode stále znejúceho chichotu.
Po mojom intergalaktickom výkone si sadnem späť k svojmu horúcemu čaju. Aj keď zima mi už rozhodne nebola. Svoje 3 minúty slávy si teraz užíva britská a zároveň najmladšia členka nášho tria. Chytím do ruky telefón, zapnem wifi a otvorím stránky slovenských novín. Kvôli časovému posunu vidím nové správy 2-krát za deň, čo je celkom srandovné.
Behom sekundy sa tóny v šate britského prízvuku úplne z mojich uší stratia a ja počujem len svoje slovenské myšlienky. Úsmev vychladol, čelo stuhlo a do očí sa vrátil vážny pohľad, stále smerujúci na malú žiarivú obrazovku.
Ubitý Filipínec. Istí jedinci hroziaci prezidentskou kandidatúrou. Ďalšie majetkové podvody či dôchodkový vek vedúci do rakvy. Aj keď som vonku, stále sledujem dianie, správy a občas i politické relácie.
Zdvihnem zrak a zahľadím sa do záhrady plnej paliem a hviezd nad nimi. Rozmýšľam...prečo je to tak? A čo sa s tým dá robiť? Je to tými ľuďmi, ktorí si vyberajú svojich reprezentantov? Alebo je to politikmi, ktorí tvarujú krajinu tak, ako len chcú?
Spomeniem si na jeden rozhovor, ktorý som videla nedávno so Simonom Sinekom. Zaoberá sa zlepšovaním biznisov a vedením ľudí, nie politikou, no neubránila som sa jednej analógii. Hovoril o tom, ako skúmal, prečo sú ľudia v armáde ochotní zachrániť životy niekoho, koho ani nepoznajú, no v práci sú ochotní riskovať čas a úsilie niekoho iného pre svoj vlastný profit.
“Myslel som si, že je to o ľuďoch. Že sú tam jednoducho lepší ľudia. To bol môj pôvodný záver. Ale čím viac som začal túto problematiku skúmať, tým viac som začal zisťovať, že to nie je o ľuďoch. Je to o prostredí. Ak je prostredie vytvorené správne - objaví sa dôvera a kooperácia. Ak je prostredie vytvorené zle, prevláda cynizmus, paranoja, nedôvera a sebeckosť. Ale kto vytvára to prostredie? Lídri. (…) Nie je to o zlých ľuďoch. Ľudia sú len neuveriteľne zle vedení a prostredie je veľmi slabo vybudované. (…) A to je neuveriteľne rozptyľujúce pre ľudské bytosti, ľudia sa správajú zle k iným, k svojim priateľom, k sebe samým. Nie je v tom nič dobré! Z takého modelu nikdy nič dobré nevzíde. Jedine krátkodobé výhry, ale za akú cenu?”
Zrazu môj tok myšlienok preruší milý hlas:
“Naša ruská princezná si ešte dáva prestávku?” ozve sa domáca Bree s úsmevom, ktorá prináša ďalšie tri pariace sa šálky a po záhrade sa opäť rozľahne čerstvá vôňa citrónu a zázvoru.
“Áno.” Odpoviem tiež s úsmevom a pozriem na Ellu, ktorá práve končí ďalší song. “Možno by ste si mohli dať nejaký duet, nemôžeme susedov preťažiť naraz toľkým akcentom. Pridám sa trochu neskôr.” dopoviem so smiechom a vezmem horúcu šálku do svojich studených rúk.
Bree súhlasí a keď začne nocou pulzovať svetoznámy duet z Pomády, ja sa vrátim k svojmu tichému politickému koncertu.
Ruská princezná…nemyslia to zle ani osobne, ale väčšinou sa všetci, ktorých som stretla, domnievajú, že Slovensko je nejaká časť Ruska. Takisto, keď sa ma decká v škole, kde pracujem, pýtajú, či je červená moja obľúbená farba, verím, že v tom nemám hľadať nejaký sofistikovaný politický vtip. Lenže vzhľadom na udalosti, ktoré sa odohrali za posledné štyri mesiace na slovenskej pôde, ma všetko stále viac a viac naozaj doháňalo k neveselému slovensko-ruskému porovnávaniu.
Simon Sinek išiel na obed a predo mnou v mojej mysli teraz sedel Bill Browder, ktorý má zakázaný vstup do Ruska od roku 2005 za odhalenie korupcie a lobovanie za Magnitsky act, ktorý bol v roku 2012 úspešne presadený.
V rozhovore pre London Real Bill povedal:
“Existuje jedno príslovie. Absolútna moc korumpuje absolútne. (…) Veľa moci si efektívne prisvojili oligarchovia, ktorí vzali Putinovu moc skôr, ako sa vôbec dostal hore.
Lenže najbohatšieho oligarchu v Rusku potom poslal Putin väzenia a tak sa mu podarilo určité percento oligarchov vystrašiť. Neskôr išiel po regionálnych politikoch a po vlastníkoch novín i televízie. Relatívne rýchlo priniesol všetku moc sám sebe späť (z funkcie premiéra na funkciu prezidenta). Čo neznamenalo iba mať moc vládnuť – znamenalo to aj mať moc kradnúť. (…). Putin má obsesívny charakter, takže čím viac peňazí má, tým chce ešte viac a musí ich tak kradnúť od stále viac ľudí.
Preto má stále viac a viac nepriateľov, ktorých sa bojí a potreboval ešte viac moci, aby sa pred nimi ochránil. A tak rástol až kým neskončil v bode, kedy sa chaotická situácia začala meniť na autoritárnu- a ktorá sa teraz uberá z autoritárnej do totalitárnej.”
“Val, poď už! Tú ďalšiu určite budeš poznať!” započujem v sekunde a už ku mne letí mikrofón, ktorý takmer nechytím. “Meditovať môžeš zajtra!”
“Ešte nenastal čas.” zasmejem sa.
“Môžeš skúsiť aj niečo po rusky, keď slovensky sme už zvládli!”
No, díky, veľmi trefné práve teraz.
“Eeh..ešte zostaneme pri západných hitoch. Pridám sa už pri tej ďalšej, naozaj.” Odpoviem rýchlo a ďalšia skladba práve začína, takže ma viac nepresviedčajú.
Západné hity....tentoraz rozmýšľam nad všetkými tými rečami o zlom západe a výstupmi niektorých osôb, prezentujúcich isté postoje. Nevravím, že západ ako taký sa uberá nejakým svätým smerom, ale zas keď si pomyslím, do akej situácie sa ho snažia postaviť niektorí doma..
Odpijem si z čaju drobný dúšok a ako pokladám šálku späť na stôl, Bill pokračuje:
“Vezmite si napríklad ruských rednecks. Tí majú dojem, že tento chlap (Putin) bojuje proti diabolským západniarom, ktorí chcú prevziať moc nad ich krajinou. Ale západniari sa nesnažia vziať ich krajinu. Plus sa ich sám snaží všetkých uistiť, že Rusko je rešpektované na svetovej scéne - ale Rusko nie je na svetovej scéne rešpektované, Rusko je opovrhované. (…) Týmto ľuďom je celkom dobrý, ale každý, kto má prístup k hocijakým iným informáciám, má v hlave jedinú myšlienku: Ako sa odtiaľto dostanem? V Rusku sú talentovaní ľudia, ktorí odchádzajú do Londýna, New Yorku či Kanady, kdekoľvek kam môžu.”
Zrazu si pomyslím na samu seba ani nie pred rokom. Snažiac sa tak trochu prehliadať reálny stav vecí, aktívnu v neziskovkách, snažiacu sa podporiť rast lokálnej kultúry i trochu zlepšiť obraz o nás písaním o dobrých stránkach Slovenska... no po 4 rokoch, keď môj pohľad na veci nabral reálne farby a bola som nútená priznať, že úplne všetko jednoducho nemôže nahrádzať alternatíva; som zbalená, možno natrvalo, na druhej strane sveta.
Zostalo mi pri tejto myšlienke zvláštne. Prečo to zašlo až tak ďaleko? Veď zas nie sme jediná krajina, ktorá by potrebovala politicky poupratovať. Prečo však práve my akoby sme potrebovali priam deratizáciu, nie len veľké upratovanie?
Drobný biely pes mi vyskočí do lona, pohodlne sa usalaší a čaká. Ja ho však nepohladím. Pohľad mám upretý na perfektne čistú bielu srsť. Po minúte moja ruka predsa po nej mechanicky prejde a medzi prstami ucítim obojok. Okrem známky sa na pruhu ružovej farby hojdá malý lesklý šperk. Vyzerá byť drahý, ale nemyslím, že Bree by investovala toľko do čohosi takého…
Vyzerá byť drahý, ale nie je…vyzerá byť bohatý, ale..
“Vladimir Putin má rád peniaze, lebo sú meradlom jeho veľkosti. Človek nemôže byť lídrom Ruska a zároveň nebyť najbohatším človekom v krajine, inak ho ľudia nebudú rešpektovať. Nemôže mať peniaze na svojom vlastnom mene – keby mal, niekto by to mohol použiť proti nemu. Všetky peniaze, ktoré má, kumuluje cez vydieranie, obrovskú spreneveru a cez to, že je top mafiánsky boss, ktorý má dosah na všetko.
No jediná cesta, ako v si ten vplyv udržať je zostať prezidentom. V momente, keby prestal byť prezident a ozval by sa daným ľuďom kvôli svojim peniazom, vzal by telefón, no na druhej strane by sa ozvalo: Vladimir kto? Takže Putinove peniaze sú totálne klamlivé, lebo peniaze má, len kým je prezident. A všetky zločiny, ktoré spáchal, aby sa k moci dostal, ho ulovia v momente, keď ju stratí. “
Nejako mi to dávalo celé zmysel… Nesnažila som sa silou mocou nájsť s ruským a našimi vedúcimi podobnosť, skôr to celé doma nejako pochopiť. Bill sa pobral odo mňa preč s vetou:
“Jeden z hlavných dôvodov, prečo ľudia nadávajú, je, že po 17 rokoch ťa majú dosť, hocijaký si.”
Niekedy to možno nemusí byť ani 17 rokov…
Psia karikatúra mi ešte stále sedí na kolenách a vyzerá, že vôbec nemá v pláne odísť. Pozriem na Ellu, ktorá už vyzerá trochu unavene, ale stále udržuje party v pohybe. Tiež prišla do Austrálie na rok, ale plánuje sa vrátiť domov. Brexit ju veľmi netrápi a celkovo sa o politiku veľmi nezaujíma…a tomu čo sa deje u nás veľmi nerozumie, aj keď som sa jej to pokúsila párkrát zbežne vysvetliť.
Ja by som tomu tiež chcela rozumieť viac..môže byť, že niekto sám na seba ušil take veľké vrece, že už nevie, ako z neho von, ale kedysi sa tam predsa len chcel vedome dostať. Putin má obsesívny charakter, stále mi znie v ušiach…čo to znamená v tomto prípade? Človek sa s tým predsa nenarodí..a veľa vysokých mocnárov spadá do tejto kategórie tiež.
“Ako môžete jesť na Vianoce kapustovú polievku?” povie mi Bree, zrazu sediaca oproti. Ani som si nevšimla, kedy sa tam zjavila.
“Čože?” pozriem na ňu v momente, absolútne nechápavo, vytrhnutá z myšlienok, takmer v šoku. Ako keď vás niekto zobudí zo sna. “Neviem. Je to…super.”
“Som teraz na diéte a jem kyslú kapustu furt dokola. Neviem sa však už dočkať, kedy sa moja kapustová éra skončí.” Povie so smiechom. “ Aké sú vaše ďalšie typické jedlá?”
“Neviem, Bree. Fakt neviem teraz…” Poviem, hlavou úplne neprítomná v tejto konverzácii. “Naša kuchyňa je veľmi ovplyvnená maďarskou. Niečo ti pripravím…zajtra.” Snažím sa rýchlo vynájsť, aj keď mi to veľmi nevychádza.
“Dobre.” Poteší sa. “ Dúfam však, že to nebude veľmi pikantné, nemám rada chili.”
Ironicky sa usmejem. “Iba trochu, nemaj strach. ”
S úsmevom sa Bree postaví a zmizne niekde v tme. Možno šla po ďalší čaj.
Mne okrem maďarskej kuchyne prišlo na um čosi iné. Gabor Maté, aktuálne asi najznámejší doktor zaoberajúci sa problematikou závislosti (pôvodom z Maďarska, aj keď žijúci dekády v Kanade) sa vyjadril takto na adresu Donalda Trumpa (čo mi evokovalo, že možno nielen v Rusku sedí obsesívny charakter):
“Pred voľbami mnohí poprední psychiatri písali listy Obamovi a navrhovali mu, aby Trump podstúpil psychologické vyšetrenia, aby sa zistilo, či by nepredstavoval hrozbu pre krajinu, ak by bol zvolený. Podľa všetkých psychiatrických kategórii, Trump jasne reprezentuje človeka, ktorý trpí traumou z detstva.
Jeho otec bol despotický typ osobnosti, mal problém s ovládaním hnevu a k svojim deťom sa správal bez milosti. Trumpova matka nebola schopná deti ochrániť. Zrejmým dopadom tejto traumy je, že jeden z Trumpových bratov sa upil na smrť.
(…) Narcistická obsesia vyplýva z nedostatku láskyplnej opatery. prahnutie po veľkoleposti z vlastného pocitu nedostatočnosti; šikanovanie z presvedčenia o vlastnej slabosti. Klamanie sa stalo spôsobom prežitia v neúprosnom prostredí. Mizogýnia (nenávisť voči ženám) je navonok prezentovaná pomsta syna, ktorého matka nebola schopná ho ochrániť.
No..teraz by to už dávalo trochu viac zmyslu, kde to tento úspešný (podľa modernej definície) chalan nabral.
“Dieťa z takého prostredia často dospeje k jednému záveru – musím všetko zvládnuť sám, čo často poháňa mnohých úspešných ľudí v našej spoločnosti. V skutočnosti si však často myslia, že svet je strašným miestom. Vrátane Donalda Trumpa. On sám raz slávne vyhlásil, že svet je odporným miestom. Ako by sa niekomu páčilo žiť vo svete, ktoré je odporným miestom? A je jedno, koľko má miliónov a moci.”
A čo Trump ako politik?
“Nie je iba jednotlivcom, ktorý sám o sebe jedná mimo sociálnych noriem a náhodne sa stal prezidentom USA. Skôr by som povedal, že reprezentuje hlboké defekty, ktoré reprezentujú spoločnosť ako takú. “
Myslím, že ambicióznosť môže byť dobrá vec a nie každý, kto je závislý musel nutne prejsť traumou..ale opäť. Niektorí lídri u nás príbeh svojho detstva nepovedia ani za svet..a nie je tam zas nejaká celková podobnosť?
Zasneným pohľadom pozriem na pódium. Nikto už nespieva. Hudbu nepočuť. Pes niekde ušiel. Až teraz si uvedomím, aká mi je zima a prsty mám takmer skrehnuté.
Diskotéka myšlienok sa stále valí mojou hlavou..lídri vytvárajú prostredie..nemôžu odísť, inak skončili nadobro…správanie, ktoré je následkom čohosi, čo možno začalo ešte dávno pred politikou..
Pomaly vstanem a zasúvam stoličku k starému drevenému stolu. Hrnček s vychladnutým čajom je stále ešte takmer plný. Naposledy sa zadívam do tropickej záhrady, v ktorej márne hľadám odpovede, ako z toho von. Zrazu mi pípne telefón so správou od jedného z mojich najlepších priateľov.
“Ak sa dobre pamätám, o týždeň končíš v škole! Už vieš, kedy prídeš domov? Alebo ináč – ideš vôbec domov?”
Celú minútu pozerám na malú, rozbitú, ale stále funkčnú obrazovku môjho telefónu. Zrazu ho v sekunde vypnem a strčím hlboko do vrecka.
Pozbieram zvyšok svojich vecí zo stola a pomaly sa poberiem k svojmu autu, čakajúcemu na opustenej, a teraz už aj tichej, ulici.
Ďalšie použité zdroje:
https://londonreal.tv/e/simon-sinek-start-with-why/
https://londonreal.tv/e/gabor-mate-why-youre-addicted/?new-login
https://www.thefix.com/dr-gabor-mate-donald-trump-traumaphobia-and-compassion-interview
