Dnes nerobím, ale predsa som sa rozhodla trochu pobudnúť v spoločenskej miestnosti s najstaršími študentami (cca 16-17 rokov), aj keď sa veľmi nezapájam do debaty.
Klasické sťažovanie na školu a všetko s ňou spojené dnes ale akosi nepočuť. Dnes sa rozprávajú o tom, čo ich čaká. Čo by v živote chceli dosiahnuť. Čím už tak veľmi chceli byť, či čo už mať v tomto momente, ale…nejako sa nepodarilo, nevedia sa donútiť, neveria si a debata sa postupne rozvíja.
Tu zrazu pribehne k hlavnému stolu, za ktorým sedí kolega v službe, asi 10 ročná Julie.
“Pán Smith! Pán Smith! Môžem ísť do obchodu?” vyletí na neho malá ako raketa.
Pánovi Smithovi, ktorý už takéto nájazdy zažil, sa na tvári mykne úsmev, ale nechce sa zasmiať. Deň bez nejakej veľkolepej operácie tohto dievčaťa by ani nebol dňom.
“Julie, vieš, že nemôžeš ísť sama.” Povie kolega rozhodne, ale priateľsky.
“A keď pôjde so mnou niekto zo starších?” vyhŕkne Julie dychtivo.
“Vtedy áno.” Odpovie kolega s úsmevom a malej už nie je.
Tri…dva…jedna.
Malá sa dorúti celá červená naspäť, no nikoho neťahá za sebou v závese.
“Nenašla som nikoho…nemôže ísť so mnou Theresa?” (Theresa je kolegyňa, ktorá dnes nerobí, ale tiež býva v komplexe).
“Theresa dnes nerobí a je vonku.”
“Keby idem busom?” (Internát má vlastný minibus)
“Dopravu nevybavíme do hodiny. Môžeš sa zapísať na zajtra, ak chceš.”
Malá sa nevzdáva.
“Valentína má auto!”
“Čo?” Prekvapene pozriem na boj pri hlavnom stole, ktorý som doteraz len počúvala.
“Nepodrobili sme ho bezpečnostnej skúške, bez toho nemôže brať študentov nikam.”
Niekedy je človek rád, že sú s niektorými vecami pomalí.
“Nemôže ma vziať vaša žena?”
Po tejto vete sa celá spoločenská miestnosť zasmeje a pán Smith nevie, či dať Julie prednášku ohľadom hraníc slušnosti alebo sa zasmiať s ostatnými.
“Julie…moja žena má naozaj iné povinnosti ako roznášať deti po obchodoch, lebo im došli sladkosti.”
Julie nepovie nič. Ani sa neurazí, no ani sa nevzdáva. Sústredený výraz v horúčkovitej tvári stále hľadá riešenie, ktoré tento chlapík odklepne.
Zrazu sa jej oči rozšíria, vybehne zo spoločenskej miestnosti a dobrých 5 minút jej niet.
Zrazu zazvoní pánovi Smithovi telefón. Volá sám riaditeľ internátu. Pán Smith zdvihne a až ku mne počuť, ako mu riaditeľ hovorí, že Julie mu práve klopala na dvere s tým, či ju nemôže vziať do obchodu po čokoládové zásoby. Plus sa pýta, ako sa dostala do časti, kde býva personál.
Napriek tejto výprave sa jej snaha nedostala ovocia. Dostala malú prednášku a spolu sa zhodli na tom, že sa opýtajú aj ostatných detí a celý autobus pôjde do obchodu zajtra.
Keď sa táto malá veľká šou skončila, pozriem na starších žiakov, ktorí sa už naučili dospeláckemu prístupu.
Zostala som v podstate ohromená, ako sa dieťa dokáže neskutočne zapáliť pre niečo, čo chce. Bez ohľadu na to, čo to je. Kvôli malej škatuli čokoládových bonbónov dokáže ísť ako drak a každé “nie” je iba znamením, že treba vymyslieť nový a lepší plán, aby sa "nie" stalo áno. Neprehodnocuje, či to naozaj chce, nič ho neodradí, kreativita pulzuje celou malou dušou.
V dospeláckom živote sa však “nie” tak ľahko stáva definitívnou odpoveďou... Alebo dospelí sú ochotní “nie” tak ľahko akceptovať. Majú však jednu schopnosť, čo deťom chýba. Každé nie je znamením – buď tým, že treba ísť úplne iným smerom alebo tým, že ešte človek nespravil dosť na to, aby sa nie stalo áno, aj keď ide správnym smerom. Dospelí to dokážu rozlíšiť.
Toto bola skvelá lekcia. Lebo keď dieťa niečo chce, všetko ide stranou. Aj riaditeľ.
A keď niečo naozaj chceme my, verím, že je možné, aby raz išli konečne stranou aj naši riaditelia.
